Choď do riti, Noah!

>17<

Celú noc som sa usmievala. Vš frak kto nie? Noah zasa strávil noc na záchode a verím, že ma preklínal. Teda, bolo to aj počuť...

Až keď som počula buchnutie na dverách od jeho izby, mohla som spokojne zaspať.

______________________________________
Keď sa prvé slnečné lúče dotkli mojej tváre, trocha som sa zamrvila.

Zdalo sa mi čudné, že sa nemôžem normálne pohnúť a tak som otvorila oči a pozrela sa za seba.

S výkrikom som odtlačila Noaha od seba a zhodila ho na zem. Chvíľu som sa naňho zmätene pozerala, kým som sa neodvážila prehovoriť.

,,Prečo ležíš u mňa v izbe na zemi?!"

Predsa len, bolo to troška strašidelné...
Až do chvíle, keď sa nezačal škeriť. Tak ako vždy. Vtedy to prestalo byť strašidelné a ja som začala byť nahnevaná.

,,Ležím, ak si si nevšimla."

Hodila som po ňom vankúš, ktorý ho udrel do ešte stále rozospatej tváre, aj keď mám taký pocit že ho ten "úder" veľmi nebolel.

,,Prečo ležíš v mojej izbe?"

,,Lebo si ma zhodila. Vieš koľko žien by dalo všetko za to, aby so mnou mohlo ležať v posteli? A ty ma z nej vykopneš..." Sladko sa na mňa usmial.

,,Dobre vedieť, že ešte stále nie som taká krava ako ostatné ženy, pretože si myslím že by takto reagovalo viacej ľudí, keď uprostred noci vlezie do vašej izby chalan a vkradne sa do vašej postele. A teraz by si mohol vypadnúť z mojej izby. Hneď." A tak nakoniec odišiel z mojej izby s rukami nad hlavou a so slovami:

,,Len som nemohol zaspať..."

Konečne som si vydýchla a podišla ku skrini, z ktorej som vytiahla kockovanú sukňu a čierne tričko z lebkou.

Nachystala som si batoh a dala doňho papiere, ktoré som včera dala vytlačiť. Potom som si do ruky vzala lieky na spanie a vyšla na chodbu.

Podišla som k izbe pre hosťov a na chvíľu sa zastavila a započúvala, či je izba prázdna alebo je v nej ešte stále Noah. Nepočula som však nič čo by naznačovalo že je niekto v izbe.

Opatrne som teda otvorila dvere a rýchlo prekĺzla dovnútra. Našťastie bola izba prázdna a ja som začala hľadať jeho tašku na tréning.

Po pár minútach som ju našla a v nej -ako som aj dúfala- bola fľaška s vodou. Čo najrýchlejšie som nasypala lieky na spanie do jeho fľašky a nenápadne sa pobrala späť. Dve tretiny môjho plánu sú hotové.

A teraz ešte posledná vec.

______________________________________

,,Môžem ísť prosím vás na WC?"

Je presne desať minút pred koncom tretej hodiny.

,,Oh, samozrejme." S milým úsmevom som sa zdvihla zo stoličky a vzala si so sebou aj tašku. Rýchlo som vyšla z izby na chodbu a keď som zatvorila dvere a uistila sa, že som sama, som otvorila tašku a začala z nej vyberať fotky z Noahovo detstva. Nebolo ľahké ich nájsť, zvlášť keď som mala k dispozícii iba sociálne siete, ale za tie kruhy pod očami zakryté korektorom to stálo. Z tašky som si ešte vytiahla aj lepiacu pásku, nožnice a pustila sa do strihania.

Za chvíľu som to mala hotové, no musela som sa poponáhľať, keďže toho musím stihnúť ešte dosť.

Noahove trápne fotky som začala lepiť na steny, okná a skrinky.

Nebolo ich dostatok na pokrytie celej chodby a tak mi to trvalo len chvíľu.

Posledný krok bol ísť do miestnosti pre upratovačky kde som ráno nechala vozík, ktorý sme s Noahom včera našli v sále.

Uvidíme, kto bude komu plniť želanie...

Našťastie už zazvonilo a za pár sekúnd bola celá chodba plná žiakov, kochajúcich sa na fotkách.

A taktiež tam bol aj Noah, ktorý vyzeral ako besný býk.

,,Zlatko, neboj. Ešte stále môžeš odstúpiť od našej dohody..."

Po tejto vete sa ukludniľ a zastal presne pred vozíkom.

,,Ani vo sne. Prejdem cez túto chodbu bez pádu, tomu ver. "

Škoda že neverím...

Potom urobil dva kroky vzad, trocha sa rozbehol a počas behu naskočil na vozík, ktorý pod jeho váhou nebezpečne zavŕzgal, no vydržal a Noah sa na ňom pevne držal.

Všetci s napätím pozerali, čo sa stane ďalej a ja som len dúfala, že každú sekundu padne. Lebo ešte stále nepadol, a to bol už v polovici chodby.

Čas ubiehal rýchlo a Noah sa blížil ku stene. Ups, tak trochu som nemyslela na to, ako sa dostane z vozíka preč bez toho, aby nenarazil do steny.

Tesne pri konci však len vystrčil nohu a zabrzdil ňou.

V tej chvíli som si ale všimla riaditeľa, stojaceho uprostred chodby snažiac sa získať pozornosť.

,,Nech už to bol nápad kohokoľvek, som si istý že je v tom zapojený Noah. A London, však?"

Nie nie nie. Noah vyhral...

Po príchode riaditeľa sa Noah vybral za ním, čo však znamenalo prejsť okolo mňa.

,,Asi by som mal začať vymýšľať želanie od teba, čo?"

A s víťazným úsmevom okolo mňa prešiel akoby nič.

Možno to niektorí pochopia, niektorí možno nie, ale naozaj som potrebovala pauzu... Ako ste si možno všimli, v posledných týždňoch som nestíhala, tak dúfam že sa to zlepší 😥💕

Deniska 🖤