Choď do riti, Noah!

>19<

S poriadne podkopnutým sebavedomím som sedela na lavičke a chcela ukončiť celú debilnú kapitolu s názvom Ples. Je síce pravda, že poriadne vlastne nič nezačalo ale stačilo mi len vedomie, že som pravdepodobne cez zimu pribrala. V malej, jednoduchej kabínke bolo na vešiaku zavesených aspoň po dvadsať šiat, no ani jedny z nich mi nesedeli dostatočne dobre a moje malé tukové vankúšiky na bruchu tomu veľmi nepomáhali, no našťastie to nebolo nič hrozné. 

S malou dušičkou som vyšla z kabínky a vydala sa na ďalší, tentoraz dúfam úspešný, lov plesových šiat.

Okolo mňa bolo naozaj veľa pôsobivých šiat, či už dlhé princeznovské s veľkou mašľou na chrbte alebo úzke a krátke koktejlové šaty do baru.  Neviem, či som si nemohla vybrať šaty kvôli tomu, že tu žiadne pekné neboli, alebo kvôli tomu že som tu nemala svoju módnu expertku- Sindy. Okej, možno trochu preháňam. Sindy je všetko len nie módna expertka. 

Môj pohľad však zamestnali tie najkrajšie šaty, aké som kedy videla. 

Krvavo červená sukňa, ktorá mi siahala po kolená bola spojená s rovnako krvavo červeným korzetom, avšak na pleciach mali čiernu čipkovanú látku. Výstrih nebol veľký, no určite ani nie najmenší. Dokonalo som si k tomu vedela predstaviť čierne topánky na vysokom podpätku a malú kabelku. 

S úsmevom som si chcela ísť pre tieto úžasné a nenahraditeľné šaty, no výhľad na ne mi zablokovala nejaká malá pipka, ktorá si ako naschvál do rúk vzala práve tieto šaty, ktoré som už v mysli mala kúpené a zavesené doma v šatníku. 

,,Ehm, nerada ruším tvoje nakupovanie, ale tie šaty sú už moje, takže paprče preč od nich."             Akonáhle sa otočila, takmer som spadla z nôh. Ak sa to dá. Jej tvár vyzerala ako plátno na maľovanie, kedže namiesto obočia mala dve hrubé čiary. Teda, nie že by sa maľovala škaredo, ale... čiary predsa nie sú obočie, umelé mihalnice nie sú pravé a korektor síce zamaže všetky nedokonalosti ako akné, ale za pár rokov zamaže aj tvoj úsmev a namiesto neho tam nakreslý umelý. 

,,Och, ani ja nechcem rušiť tvoje nakupovanie, ale tie šaty som mala prvá ja, takže ihneď vypadni a daj mi pokoj." Keď to dopovedala, zaklipkala svojimi dlhými mihalnicami a otočila sa.

,,Hej hej, kľud, ak chceš môžem začať byť nepríjemná aj ja a ver mi, nechcela by si to zažiť..."

Nenápadne som ruku posunula bližšie k vešiaku, ktorý držala v ruke a prikyvovala hlavou na niečo, čo hovorila, alebo lepšie povedané, skoro kričala. Keď nedávala pozor, kedže bola zaneprázdnená nadávaním na mňa, som jej vytrhla vešiak z ruky a utekala ku kabínke. 

Posledné čo som počula, bolo niečo typu: Zapamätaj si ma, lebo ti zo života urobím peklo! Zapamätaj si meno Kira Westfall!

Nie. Určite je to len náhoda. Určite. Existuje predsa tisíc dievčat v tomto meste, čo sa volajú Kira. Hlúpa náhoda. Nič viac. 

Zatriasla som hlavou, akokeby som chcela svoje myšlienky vyhnať z hlavy a napodiv to fungovalo. Keď som očami hľadala voľnú kabínku, ešte som ju zazrela ako stojí pri pokladni a obzerá sa. Radšej som teda zaliezla do prvej voľnej kabínky a modlila sa, aby mi tie šaty sedeli. 

Akonáhle som sa pozrela do zrkadla, zamilovala som sa. Do seba a do tých šiat. Korzet mi síce obťahoval tesne pas, ale aj trocha sťahoval brucho a môj pas tak vyzeral takmer dokonalo. Keď som sa konečne doobdivovala, dala som si dole šaty a vykukla spoza závesu na kabínke. Kira stála pred obchodom, ale niekto jej zavolal a ona aj s telefónom v ruke zmizla za rohom, takže som mohla ísť v kľude zaplatiť. 

Po náročnom a hlavne dlhom dni som si konečne ľahla do postele. Za oknom už nesvietilo slnko, ale rozťahovala sa temnota volajúca ma do svojich pazúrov. V preklade znamená, že som síce nebola unavená, ale nemala som už čo robiť. Tašku z nákupu som nechala v rohu izby, kedže ju budem potrebovať až další týždeň na  plese. 

Práve som chcela zatvoriť oči a poddať sa temnote, keď som započula tiché  klopkanie. A na to ďalšie. A ďalšie. 

Pomaly som sa zdvihla z postele a započúvala sa do zvuku. Bosými chodidlami som sa dotkla studenej zeme a nohy ma zaviedli až k oknu. Keď som otvorila okno, opatrne som vystrčila hlavu.

 ,,Ahoj."Uškrnul sa a zamával mi. 

,,Ehm, čo tu robíš? Nebývame v rovnakom dome?" Môj hlas znel veľmi podozrivo. Však čo by ste si pomysleli o Noahovi, stojacom pod vaším oknom, ktorý hádže kamene, je celý oblečený v čiernom a má v ruke veľký batoh. Omg, on sa ma chystá zavražiť. 

,,Vieš, toto je romantickejšie, akokeby som ti len zaklopal na dvere. Ale kvôli tomu tu nie som. Nechceš ísť skrášliť steny mesta? Mám tu spreje..."

Však jasné, vôbec to nie je podozrivé, kedže on je romantický 24/7 a hlavne ku mne. Dvakrát mi však nebolo treba hovoriť a ja už som sa prezliekala do tmavého oblečenia.