Choď do riti, Noah!

>27<

Chvíľu sa nič nedialo, no potom sa Kira zvrtla na jej podpätku a cez celú sálu trielila aj s červenou tvárou od zlosti von. Viac ma nezaujímala, skôr ma zlostilo to, ako to vyzeralo.

,,Bože, teraz určite vyzerám ako žiarlivka, čo nevie uniesť že sa s tebou rozpráva opačné pohlavie." Noah mi najprv venoval prekvapený pohľad, no potom sa uškrnul. Ako inak.

,,Som ti dlžný za to, že si ma zachránila. Nenechala by ma na pokoji, kým by som jej nesľúbil že jej zavolám. Naozaj vďaka." S týmito vetami na jazyku sa mi otočil chrbtom a zmizol v dave. Až teraz som si všimla pár zvedavých očí, ktoré sa musia starať do cudzích záležitostí.

Och Noah, keď ja vyzerám ako žiarlivka, tak ty môžeš vyzerať ako chlap čo si neudrží ženskú ďalej od chlapov.

Nohy sa mi samovoľne rozídu smerom ku stolu s pitím, kde postáva niekoľko študentov bez partnerov. Ako prvé mi do rúk padne čudne vyzerajúce fialové pitie, no fialová farba ma ešte viac naláka, aby som sa napila. Zobrala som si teda do ruky plastový pohár a išla si naliať, keď mi niekto zachytil ruku.

Škaredo som sa pozrela na ruku cudzinca a pohľadom išla vyššie až som zastala na jeho tvári. Nepoznala som ho, no vyzeral celkom sympaticky. Mal hnedé husté vlasy, ktoré mal decentne sčesané dozadu a na bledohnedých očiach mal čierne okuliare s hrubým rámom. Ako každý chlap v tejto miestnosti mal oblek, ktorý bol však tmavomodrý a pridával mu pár rokov. Tipovala som mu tak 20, lenže to by tu už neštudoval.

,,Na tvojom mieste by som to nepil, chutí to ako whisky zmiešaná so psou šťankou." Venovala som mu prekvapený pohľad a jeho varovanie poslúchla. Džbán som položila naspäť na stôl a akonáhle boli moje ruky prázdne, jednu som mu podala.

,,London."

,,Oh, ja viem. Vraví sa o tebe ako o luciferovej kráľovnej, samozrejme kvôli tvojmu oblečeniu. Mimochodom, ja som Clark, teší ma." Usmiala som sa naňho a chrbtom sa oprela o stôl. Tak, a teraz sa ho to nejako opýtať bez toho, aby to znelo úchylne.

,,Takže, Clark, vyzeráš celkom sympaticky. Chcela by som ťa požiadať o jednu službičku." Akonáhle sa uškrnul mi došlo  že to znelo presne opačne, ako som chcela. Rukou som si prešla cez červenú tvár a trápne si odkašlala.

,,Ehm, tak som to nemyslela. Proste ma začneš "akože" obchytkávať aby som nahnevala môjho...povedzme partnera. Bohužiaľ ti to nemám ako oplatiť, takže nič nečakaj. Ideš do toho?"  Snažila som urobiť psie oči, ale zrejme to muselo vyzerať vtipne, takže som radšej prestala. Vedela som, že na toto by kývol iba človek s nedostatkom sexu alebo.... Okej radšej zmením tému.

Odpoveďou mi bolo to, že si ma za boky pritiahol ku sebe a pery si položil na môj krk, zatiaľčo ruku mi dal na zadok. Trocha som sa odtiahla, takže nestihol nič viac. Pravdupovediac, bolo mi to nepríjemné a tak som sa naňho iba rozpačito usmiala a chcela mu poďakovať, lenže niekto ma schmatol za ruku a začal ťahať preč.

Zmätene som sa pozrela na Noaha, ktorý mi zvieral ruku a razil si cestu pomedzi študentov von z telocvične. Snažila som sa vyvliecť si ruku z jeho zovretia, no bolo prisilné a keď zacítil odpor ešte ho zosilnil. Jeho krok bol veľmi rýchly, takže som mala problém to stíhať. Až teraz som sa  poriadne rozhliadla kadiaľ ideme, a vôbec ma to neuspokojilo. Išli sme prázdnymi a tmavými chodbami ktoré boli presným opakom vysvietenej a hlasitej telocvične.

Minuli sme veľa dverí, vrátane tých od našej triedy a narazili sme na schody, na ktoré ma stiahol proti mojej vôli. Môže sa toto brať ako únos? Nechcela som panikáriť, ale Noah ma začal strašiť. Celú dobu neprehovoril ani jedno slovo a dokonca sa na mňa ani neotočil.

Zrejme sme konečne došli na správne miesto, pretože sa zastavil pred dverami tmavohnedej farby, ničím zaujímavej. Bol na nich papierik s nápisom "Hudobná miestnosť" , no nič viac som sani nestihla prečítať keďže Noah dvere otvoril a sotil ma dnu. Za pár sekúnd vošiel dnu aj on a dvere hrubo zatvoril, zatiaľčo ja som si obzerala triedu. Biele steny boli oblepené rôznymi plagátmi spevákov, hudobných nástrojov alebo oznámeniach o udalostiach na tejto škole. Trieda pôsobila roztomilo, kvôli svojej veľkosti. Napriek tomu však nebola zaprataná, bolo tu iba pár lavíc a klavír.

Pozrela som sa na Noaha, ktorý na mňa pozeral s bleskami v očiach. Troška som sa zľakla, no hneď na to som sa zahriakla. Predsa sa ho nebudem báť, to nie som ja. Bojovne som vystrčila bradu a čakala, čo príde. Noah sa ku mne pomaly rozišiel, s ľadovým pokojom v tvári, ktorý sa však zmenil na ohnivý hnev v tú chvíľu, ako ma prudko oprel o stenu.

,,Vieš, ja nie som ten typ ktorý nechá aby sa jeho doprovod nechal obchytkávať niekým iným, chápeš? Pretože nikto iný okrem mňa na to nemá právo!"