Choď do riti, Noah!

>20<

Celá natešená som sa nenápadne vybrala z domu. Nebojte, stále som si naňho a na jeho čudné správanie dávala pozor, ale  nemohla som odolať predstave po takom dlhom čase ísť zasa sprejovať. Na seba som hodila čierne obtiahnuté rifle, dlhú mikinu a obyčajné tenisky. Kedže všetko čo sme potrebovali mal on -teda aspoň dúfam- tak som nepotrebovala žiadnu tašku a z domu som vybehla s prázdnymi rukami.

Keď som podišla až k nemu, usmial sa na mňa a prehodil si ruku cez moje ramená. Pf, chlapec si nejako dovoľuje a tak som mu na sníženie jeho ega dupla na nohu. Podotýkam, nebolo to najslabšie, no aspoň sa ztiahol a jeho ruka už visela po jeho boku. 

,,Obdivujem úsilie Pána Záhadného, ale mám taký menší pocit že tu nie som len tak pre nič za nič, takže ak by sa tvojmu lenivému mozgu chcelo, mohol by si to vyklopiť už teraz a netreba sa trepať až niekam na druhý koniec mesta."

To by však nebol on keby sa na mňa iba pozrel a pokračoval v ceste . S povzdychom som ho teda nasledovala, v podstate mi nič iné nezostávalo. Míňali sme rôzne domy, ulice, parky a obchody ktoré som nikdy nevidela. Takže momentálne sa domov bez neho nevrátim. Čo si človek môže viac priať, ako byť odkázaná na Noaha, ktorý je schopný kedykoľvek zmiznúť a nechať ma tu osamote, aby si zo mňa urobil "srandu"? Kedže som nedávala pozor, ale nechala sa zamotať do svojich myšlienok ktoré ma v hlave uveznili, som narazila do niekoho chrbta. Teda do Noahovho, kedže nikto iný tu nebol. Teda aspoň dúfam, pri ňom si nikdy nemôžem byť istá. Konečne som zdvihla hlavu a uvidela som ho s tmavo modrým sprejom, ako na mňa pozerá s výzvou v očiach. Ihneď som sa natiahla pre čierny, väčšinou žiadny iný nepotrebujem. Možno iba tak na detaily. 

Svoj pohľad som zdvihla na čisto bielu stenu, nepoškvrnenú ničím z tochto nechutného sveta. Zdvihla som ruku a prvýkrát za posledné týždne som sa cítila slobodne. Aspoň na pár minút, kedy som mohla svoje pocity vpísať na jednu stenu. Kým sem nepríde niekto iný, kto bude chcieť svetu naznačiť ako sa cíti vo vnútri. Kto ju nepošpiní, ale daruje jej život. City. Bolesť. Lásku. A ja som jej chcela tiež niečo dať. To, čo mi ako jediné ostalo. Nádej. 

________________________________________________________________________________

Obrázok, ktorý som nakreslila sa nedal opísať slovami, ale sršala z neho nádej. A sloboda. Moja ruka však bola už unavená, rovnako ako nohy z toľkého státia. Našťastie však bola len pár krokov odo mňa  fontána, na ktorú som unavene klesla a na chvíľu aj zatvorila oči. Únava ma však prešla po Noahových slovách, ktoré boli ako studená sprcha.

,,Mali by sme sa udobriť." Najprv mnou prebehol šok, no o chvíľu mi došlo že si zo mňa uťahuje, kedže niečo také by mi nikdy nepovedal. Jeho ego by to neznieslo. 

,,Naozaj, keď pôjdeme na ples, mali by sme to spolu skúsiť urovnať. Prestať sa hádať, nadávať si a robiť si zle. Mohli by sa z nás stať kamaráti, a kto vie, možno aj niečo viac."

To som to už však nevydržala a vybuchla do hlasitého smiechu. Keď som otvorila oči, uvedomila som si že Noah sa stihol premiestniť počas jeho preslovu až ku mne. Snažila som sa prestať smiať, ale nešlo to. No okej, vlastne som sa nesnažila, ale ak si chlapec myslí, že som až takáa tupá, tak sa mýli. 

,,Okej, okej, chápem." Otrávene si povzdychol a následne mi podal vysvetlenie. ,,Chcel som sa zbaviť Kiry, takže keď bude vidieť že som si našiel inú, mohla by ma nechať na pokoji." Iba som povytiahla obočie na znak toho, že mu neverím. 

,,Dobre, tak som chcel aby keď nás Kira spolu uvidí nech ti odtrhne hlavu a odreže končatiny. Aspoň by bola zábava." Hravo som mu udrela do hrude. Možno to nebolo veľmi zábavné a, pravdupovediac, do hrude som mu udrela trocha silnejšie. A rozhodne nie hravo, ale to je úplne jedno kedže on to ani nepocítil. 

Postavila som sa z fontány a navrhla, aby sme už išli domov. Čo iné by sme tu už predsa robili? Noahovi sa tento nápad asi nepozdával, kedže ku mne prišiel ešte bližšie a sladko sa usmial. 

,,A čo keby si mi predsa dala šancu? Nemusíme byť kamaráti, ale rovno prejsť k veci." V duchu som sa zase rozosmiala ako blázon. Teda, nie že by nebol atraktívny, bol, a dosť si to uvedomoval, ale určite sa nehodlám nechať namotať a potom odkopnúť ako polovica dievčat na našej škole. 

V hlave mi však skrsol nápad, a pomaly som začala ustupovať a Noah ma samozrejme následoval. Krok po kroku som pristupovala k fontáne. Keď ma od nej delilo len pár centimetrov, rukami som ho obíjmula akokeby som ho išla pobozkať a v druhej už zmätený padal do fontány. 

Tričko mu presiaklo a odhalilo mi jeho tehličky a hruď, na čo som sa začervenala a odvrátila hlavu. Noah sa na mne začal smiať a ja som naňho len zaškúlila. Nech si ma doberá, koľko chce, on je tu ten kto sedí uprostred noci vo  fontáne. Nakoniec na mňa však len žmurkol a narovnal sa.

,,Neboj sa, zlatko, aj tak sa raz poddáš a budeš prosiť aby som ťa bozkával ďalej. A tú chvíľu si poriadne užijeme. Obidvaja." Úchyl. 

,,Hm, tak veľa šťastia."

,,Neboj sa, nebudem ho potrebovať. Postačí mi môj šarm a sexy telo..." A samozrejme drzý úškrn ktorý mal na tvári aj teraz.