Choď do riti, Noah!

>33<

Noah(pohľad)

Kto mal vedieť, že sa začnem biť s profesionálnym boxérom?

Takéto myšlienky mi behali v hlave zatiaľčo mi London čistila ranu v obočí a zaryto pritom mlčala. Sedeli sme v jej izbe na posteli a vedľa nás ležala lekárnička. Debil síce mal jeden-dva monokle, no oproti mne skončil až pridobre. Moje modriny po tvári, rozťaté obočie a kvapkajúca krv z nosa utvrdila každého kto nás videl v tom, že ja rozhodne víťaz nebudem. A ani si neviete predstaviť, ako ma to sralo. Rovnako veľmi ako Londonine mlčanie.

,,Kurva, povedz už niečo," nevydržal som už dlhšie to ťažké ticho v miestnosti a prehovoril prvý.

London na mňa vrhla krátky, nič neprezrádzajúci pohľad a venovala sa späť môjmu zraneniu.

Už toho mám dosť!

Vytrhol som London z rúk servítku a ruky jej držal pevne zovreté, aby sa nemohla hýbať.

,,Čo sa deje?" Tentoraz som sa jej to opýtal už miernejšie a zvedavo som naklonil hlavu. Spravil som niečo?

London(pohľad)

,,Zvládla by som ho sama." To sa dialo. Prečo to kurva robí? Prečo si ma nemohol nevšímať rovnako ako ostatní ľudia v tej zasranej miestnosti? Prečo sa so mňa stará? Prečo?

So zvrašteným obočím sa na mňa na chvíľu zadíval a až potom prehovoril. Nie, zakričal.

,,Áno? Ten debil ťa chcel prinútiť sa s ním bozkávať! Vieš čo ďalšie mohlo prísť? A čo by si robila ak by tam nikto nebol?! Kurva premýšľala si vôbec nad tým?!" Chvíľu mi trvalo, kým som vetu spracovala a v tom momente som bola zúrivá.

,,Tebe Môže byť ukradnuté, čo robím a s kým to robím! Aj keby ma chcel znásilniť, nebola by to tvoja starosť!" Až smiešne zúfalo sa Noah zasmial a pokrútil hlavou.

,,Robíš si zo mňa srandu?"

,,Nie nerobím! Prečo sa o mňa staráš?! Prečo si ma proste neignoroval ako ostatní?! Čo sa kurva zmenilo že mi toto robíš?" Hlavu som si zložila do dlaní a nešťastne sa zasmiala.

Čo sa kurva deje?

Presne táto veta vystihovala môj vzťah s Noahom. 

Kútikom oka som spozorovala ako sa Noah postavil a začal nepokojne prechádzať po izbe sem a tam, bez toho aby sa na mňa pozrel. Tiež som mala znepokojujúce nutkanie to robiť, ale ja som na rozdiel od neho odolala.

,,Chceš to vedieť? Vážne!? Tak dobre! Neviem čo sa stalo, že keď sa na teba pozriem, neviem zniesť myšlienku na to, že by sa ťa niekto iný dotýkal tak ako ja! Neviem čo sa stalo, že na teba musím myslieť aj počas flirtovania s ostatnými! Neviem čo sa stalo, že som už pár týždňov nepomyslel na inú! Neviem čo sa stalo, že mi na tebe záleží, aj keď celú bonu čo sa poznáme sme si nevymenili jedno dobré slovo! Neviem čo sa stalo, že som si jeden deň uvedomil že som jeden hnusný zamilovaný sráč! Že som sa do teba zamiloval!" V šoku som vypúlila oči a začala zrýchlene dýchať.

,,Kurva, tak strašne ma priťahuješ! A nehovor, že to necítiš rovnako! Vidím ako ti nabehnú zimomriavky, keď sa ťa dotknem. Vidím, že pri každom mojom pohľade premýšľaš nad niečím zlým..." Zlomyseľne sa zasmial a ja som nestíhala reagovať. Čo sa to deje?

,,Bože, je vôbec možné aby som ťa tak veľmi nenávidela, no zároveň-" Po dokončení tejto vety sa mi vôbec neuľavilo, práve naopak. No zároveň čo? Milujem ho?

Nie.

To bola jediná vec ktorou som si bola istá.

Bolo príliš skoro na to, aby po mne chcel niečo takéto. Príliš skoro. No neuveriteľne ma priťahoval, záležalo mi na ňom pomaly viacej ako na mne samej a bola by som ochotná preňho spraviť čokoľvek.

Kedy sa to vlastne zmenilo? Kedy sa mi pri myšlienke na Noaha začalo objavovať aj niečo iné ako nenávisť? Niečo ako náklonnosť?

Možno vtedy, keď ma našiel opitú na streche domu, v dátum úmrtia mojich rodičov a pomohol mi. Možno na plese, keď sme nahnevali blbú Kiru. A možno teraz, keď mi nepriamo povedal že ma miluje.

Asi som sa zamyslela na dlhšiu dobu, než som chcela, pretože som Noaha našla sedieť na zemi s hlavou v rukách a niečo si mrmlajúc popod nos.

Sadla som si k nemu a nemotorne ho objala rukami. Hlavu som si skryla v jeho hrudi a po chvíli ma objal aj on, tuhšie ako ja jeho a hlavu si zaboril do mojich vlasov, vdychujúc moju vôňu.

Vďaka bohu že som si ich deň pred tým umyla... Vážne som nemala chuť aby mi čuchal vlasy smradlavé od potu.

Nakoniec som sa len usmiala do hrude a ešte viacej sa skryla v jeho objatí. Bože daj mi silu aby som s týmto idiotom tu prežila.

________________________________

Ták ľudia, je to tu...

Chystáme sa ku koncu knihy! Už iba také dve-tri kapitoly vrátane epilógu a túto knihu môžem oficiálne zakončiť. Napíšte, ako podľa vás príbeh skončí, dúfam však že vás prekvapím :D

Deniska