Choď do riti, Noah!

Epilóg

Po dvoch mesiacoch

,,Neuveríš! Keď som dnes mala rannú smenu, pozval ma na rande ten zlatučký chalan so zelenými očami! A vôbec mu nevadilo moje bruško..." Sindy mi s nadšením rozprávala historku a pritom sa šťastne držala za bruško. Zo začiatku to bolo veľmi ťažké, no jej záchvaty konečne prešli a z tváre jej zmizol tieň a nahradil ho jej typický hrejivý úsmev.

Zasmiala som sa, pretože o Billym som počúvala už dlhšiu dobu. Keď začala pracovať v kaviarni za rohom, nebola vôbec nadšená ale Billy jej zrejme zmenil názor a odkedy ho spoznala som ju už nikdy nepočula sťažovať sa na hnusnú zásteru alebo špinavé záchody.

Pred oči som si dala ruku a zažmurkala do slnka, ktoré ma neúnavne oslepovalo a spôsobovalo nepríjemnosti.Nohy, na ktorým som sedela mi začali pomaly odumierať a čerstvá zelená tráva ma namiesto príjemného šteklenia pichala. Otrávene som si vzdychla a chcela sa postaviť, ale prekvapil ma vysoký tieň predo mnou.

Šťastne som sa usmiala na Noaha a prijala podávanú ruku. Potiahol ma však priveľkou silou a namiesto toho aby som sa stabilne postavila som sa zrútila do jeho hrude. Hrdelne sa zasmial a ja som sa zamračila. Rukou som ho udrela do hrude a následne ho pobozkala. Vášnivo a dlho.

Zrejme však až pridlho, pretože som počula spoza mňa Sindy ako vydáva zvuky podobné dáveniu. Zasmiala som sa a odtiahla sa od Noaha, avšak nepúšťala som jeho ruku. Škola dnes skončila skôr ako inokedy, kvôli tomu že dnes oficiálne skončila škola. Ešte stále som nemala vymyslené kam ísť na vysokú, no chcela som vyskúšať psychológiu aj napriek tomu, že ma od toho každý odhováral.

Nehodíš sa na psychologičku.

Nie, nehodím. A čo? To neznamená, že ňou byť nemôžem. Pravdupovediac, najprv sa na tú výšku musím dostať, čo bude možno trocha ťažšie ako si to predstavujem.

Myšlienky mi prerušilo zapípanie mobilu a ja som sa poň načiahla.

Otec: Musíme sa porozprávať. O desať minút v mojej pracovni

Prekrútila som očami a narýchlo si oprášila nohavice. Na deke nezostal už žiaden môj drahocenný majetok a ja som si pre istotu skontrolovala kľúče vo vrecku. Keď som sa uistila že všetko je na svojom mieste, rozlúčila som sa s Noahom a Sindy a nepokojným krokom sa vracala domov.

Čo po mne môže chcieť?

____________________________________________________________________________

Do kancelárie som prišla bez klopania. Načo klopať keď ma aj tak očakáva? Nič okrem zamračenia a skrčeného obočia mi nevenoval tak som to neriešila a sadla si do kresla. Teatrálne si zložil ruky a zadíval sa mi do očí. Tentoraz som sa mračila ja a pre istotu som sa oprela chrbtom o kreslo.

,,Mám pre teba veľmi zaujímavú ponuku, takže dúfam že ju hneď bez premýšľania nezmetieš zo stola." Jeho slová sa mi stále viac a viac prestávali páčiť.

,,Mám jedného známeho, ktorý by ti vedel dohodiť miesto na jednej z najlepších vysokých škôl, ktoré existujú." Chvíľu som neverila tomu, čo povedal no jeho slová dávali stále väčší význam.

,,Ty chceš niekoho podplatiť, aby som sa dostala na nejakú vyjebanú školu?! Keď mi neveríš že by som sa niekam mohla dostať, tak sa poser!" Otec vyzeral chvíľu zaskočený, no potom sa troch zasmial. Čo mu je vtipné!?

,,Nie, tak som to nemyslel...Testy budeš musieť robiť, ale na tú školu sa dostaneš iba s určitým postavením, ktoré my nemáme. Ak by si sa na ňu dostala, mala by si úžasné vyhliadky do budúcnosti. Je tu však jeden háčik. Tá škola je v Londýne..." Neveriacky som nadvihla obočie. Nemôže odo mňa chcieť aby som všetkých tu v New Yourku opustila!

,,Nikdy!" S rachotom som odsunula stoličku a rýchlo utiekla z izby, než stihol povedať niečo iné.

Nikdy...
______________________________________

Potrebovala som objatie, nutne. Sindy som zaťažovať nechcela, keďže mala mať to rande a rozhodne som jej ho nechcela pokaziť a tak jediná voľba bola Noah- lenže ja inteligent som si zabudla mobil doma.

Posledná vec ktorú som chcela urobiť bola vrátiť sa naspäť domov a tak som sa rozhodla, že pôjdem ku Noahovi domov. Možno ho zastihnem a ak nie, tak mi jeho rodičia snáď pomôžu. Aj keď, pochybujem.

Nohy ma od rýchlej chôdze začali bolieť, keďže moja kondička bola viac než len zlá no našťastie sa na obzore už črtal jeho krémovo žltý dom s veľkými oknami a nádhernou záhradou, ktorú som mu občas závidela.Prevažovali tam moje obľúbené žlté tulipány, ktoré boli zároveň obľubované aj jeho mamou. Okrem toho tam boli červené a ružové  ruže a narcisy, ktoré ma však momentálne nezaujímali.

Slušne som zaklopala na dvere a ani nie o tri sekundy neskôr mi už dvere otvárala Lucy, Noahova mama. Dlhé tmavé vlasy mala prakticky zviazané gumičkou a na sebe kvietkovanú zásteru, ktorá bola darček z ciest jej manžela. Bol to muzikant a so svojou kapelou chodil na turné po celom svete, no ako sa mi neskôr zdôveril, jeho najobľúbenejšie miesto aj tak bolo New York.

,,Keď som naposledy videla Noaha, išiel s kamarátmi do parku," milo sa na mňa usmiala a zakývala mi vareškou v jej ruke. Na nič iné ako úsmev som sa nezmohla a otočila sa na päte.

Park bol našťastie iba dve ulice od Noahovho domu, no dnes mi to prišlo ako celá večnosť, kým som sa tam dostala. Moje nohy mi prišli príliš pomalé a myšlienky príliš rýchle. Iba pomyslenie na sťahovanie sa do Londýna mi prišlo nevoľno a môj stiahnutý žalúdok to potvrdzoval. Na obzore sa črtal park a ja som si úľavou vydýchla. S Noahom a Sindy všetko zvládnem.

Zrejme som to však hovoriť nemala. Možno karma, ťažko povedať, ale pod starou lipou hneď na začiatku parku stál Noah, no mal spoločnosť.

Nohy sa mi zasekli v pohybe, keď som si uvedomila že toto nie je sen a reálne sa to deje. Bola som si úplne istá že ten chlapec pod stromom bol Noah a že sa lepil na cudzie dievča, ktoré ako nadržané zviera držal za zadok. O pár sekúnd už jej podával papierik a ja som tipovala, že od nej bude chcieť číslo. Na lavičke, pár metrov od Noaha sa smiala jeho parta tvorená z Nicka a trojičiek. Momentálne som nevedela či mám plakať alebo kričať od zlosti. Neurobila som však ani jedno.

Cez slzy som sa usmiala na Noaha.

Raz sukničkár, navždy sukničkár.

Asi sa ľudia nemenia. A možno naopak ja zmením názor na tú školu v Londýne. Kto by nechcel byť tisíce kilometrov od svojho ex priateľa?

:(

Rozlúčim sa s vami v poďakovaní, ktoré zverejním o pár minút

1064 slov