Magická Liečiteľka ✔

2. Kapitola

,,Nauč ma byť človek. Nič o tom neviem. Neviem, ako sa človek chová. Som princezná! Niečo poviem a všetci ma poslúchajú. Nikdy som nepracovala. Nikdy som nič nerobila. Iba sa hrala a rozkazovala. Chcem byť ako človek. Nauč ma to!" rozkázala som mu. On sa iba zasmial. Prečo sa smeje? Je tu na mojom rozkaze niečo vtipné?  

,,Prepáč, že sa smejem, no takto to nefunguje. Môžem ťa naučiť byť človekom, no s týmto rozkazovaním je koniec. Tu ťa nikto nebude počúvať i keď si princezná. Byť človek je ľahké..." Dostal som nápad. ,,Poď, vrátime sa do mesta a všetko ti ukážem a vysvetlím, no ty si hlavne všímaj ľudí okolo seba, no nenapodobňuj ich. Všetko ti vysvetlím, keď sa vrátime... no tam, kde ma jedna pani vychovala. Nepýtaj sa a poď!" Možno to bolo veľa informácií na ňu, no nechcel som jej to všetko takto vysvetliť. Najskôr nech to vidí a popritom jej budem hovoriť, čo je dobré a čo nie.

,,Do mesta? Ale čo ak budem podozrivá? Čo ak mi budú chcieť ublížiť?" vystrašene som cúvla. ,,A čo ak ma nájdu?" dodala som. Bože som tak slabá. Všetkého sa iba bojím. Možno som nemala utekať. Aspoň by som sa nemusela ničoho báť. Bola by som nudná kráľovná a mala by som deti a umrela.

,,Neboj sa. Keby ti niečo hrozilo, tak ťa ochránim. Síce ľudia ťažko príjmu niekoho druhého medzi seba, no keď budeš so mnou, tak sa báť nemusíš. Ukážem ti všetko a naučím ťa to, čo som sa musel aj ja naučiť." Podal som jej ruku. Dúfal som, že ju prijme. Viem, že je to ťažké, no ak tu chce byť, bude mi musieť  veriť. ,,Ak nechceš, aby ťa našli, tak sa budeš musieť prispôsobiť životu týchto ľudí. V tomto meste nebudeme dlho. Naučím ťa všetko a potom sa vydáme hľadať tvoju sestru," usmial som sa. Stále som čakal, či prijme moju ruku. Potom by mi už mohla veriť.

Váhala som, ale nemala som na výber. Musela som ruku priať. ,,Dobre." Keď sa ma chytil cítila som sa divne. Nikdy som nikoho nedržala za ruku. Iba sestru, keď som bola malá. Ale toto bolo úplne iné. Moja ruka sa v jeho skoro stratila. Bola som oproti nemu dokonca aj menšia.

,,Neboj sa, naozaj sa ma nemusíš báť." Spoločne sme vykročili. Tento krát sme nebežali. Šli sme normálnym pokojným krokom. Videl som, ako sa okolo seba obzerá. V jej svete to možno takto nevyzerá, no toto miesto je aj tak nádherné. Šli sme cez les, kadiaľ sme bežali sem. Neskôr som však zmenil smer. Ešte sa nevrátime do mesta. Najskôr jej ukážem tento les. Vedel som, kde je najkrajšie miesto v tejto krajine. Vždy som sa tam vedel uvoľniť. Lúka, vedľa menší potôčik a oproti vodopád asi 5 metrov veľký. Padajúca voda ma vždy vedela upokojiť a zahnať zlé myšlienky. Možno jej to pomôže.

Niekam ma viedol. ,,Páni," šepla som, keď som uvidela tú krásu. ,,To je nádherné," zašepkala som a pristúpila k vode. Sadla som si do trávy a pozorovala tú krásu. Toto sme tam nemali. Ale tam svet vyzeral naozaj inak. Zem sú oblaky. Trávu tam nemáme, ale veľa som o nej počula. Náš svet je zložitý. ,,To je tráva však? Je taká... zelená," usmiala som sa a odtrhla steblo.

Prikývol som a sadol si vedľa nej. Bola taká zlatá. Nepoznala veľa vecí a to mi prišlo také roztomilé. Kúsok vedľa mňa bol krásny modrý kvet. Nemal som tušenie, čo je zač, v tom som sa nejako nevyznal, no bol nádherný ako ona. Kým ona pozerala trávu, tak som jej ten kvet zastrčil za ucho. Naozaj bola taká krásna i keď už nebola vo svojej pravej podobe.

,,Čo to je?" zobrala som tú divnú vec do rúk. Bolo to krásne a voňalo to. Skúsila som to obliznúť. Nemalo to žiadnu chuť. On sa na mne jemne zasmial. Začervenala som sa. Asi to nie je na jedenie. Ale na čo to potom je?

,,To je kvet. Nie je to na jedenie, no je to na okrasu." Dívala sa na mňa, no zdvihol som k nej ruku a mierne jej otočil hlavu. Okolo nás bolo plno kvetov rôznych farieb. Ani si to predtým neuvedomila. ,,Toto je lúka a na lúke rastú kvety, no nepoznám ich názvy. Ak chceš vedieť ako sa volá, tak ho zoberieme a Mira už bude vedieť, jeho názov," povedal som. Možno ma ani nevnímala. Mal som pocit, že v jej očiach skáču iskričky od tej krásy.