Magická Liečiteľka ✔

23. Kapitola

Pohľad Nil

Otvorila som dvere a vzala malú na ruky. Spala. Stalo sa snáď niečo? Kto ju sem dal? Cítim z nej iba vyčerpanosť. Ako to? Obzerala som sa okolo a snažila sa niekoho zachytiť. Mala som pocit, akoby som cítila blízko prítomnosť.... Dariona.... ach. To sa mi musí iba zdať keďže som ho dlho nevidela...

Keď som ju uvidel, uvedomil som si, ako veľmi mi chýba. Chcel som ísť za ňou, no nemohol som. Za to, čo sa stalo, by som sa nedokázal pozrieť jej do očí. Zavrela dvere, no mal som pocit, že ma cíti. Rozprestrel som krídla a vzlietol. Šiel som na to miesto, kde som jej predtým ukázal plno kvetov. Kde pomohla tomu motýľovi.

Uložila som malú a skontrolovala syna, ktorý sa hral s deťmi mojej sestry, ktorá bola preč. Keď som všetko skontrolovala a informovala, šla som sa prejsť. Šla som proste rovno za nosom. Premenila som sa do svojej pravej podoby a vzlietla. Úžasný pocit. Chvíľku som letela a až potom som si uvedomila, že ten pocit tej prítomnosti sa zväčšuje. Uvedomila som si, že sa blížim k tomu miestu...

Sadol som si k potôčiku. Cítil som temnotu, no zatiaľ sa mi vyhýbala. Stále neviem, ako je to možné? Po toľkých rokoch príde malé dieťa a to mi pomôže zbaviť sa temnoty? Ako a prečo? Zadíval som sa na svoj odraz. Stále som vyzeral ako démon. Temnota ma zmenila. Do očí sa mi nahrnuli slzy. Po dlhom čase som plakal. Možno, že som bol bezcitný, no to sa zmenilo. Chýba mi. Je mi tak ľúto toho, čo som jej spravil. To mi neodpustí.

Šla som tam. Keď som ho tam uvidela, srdce mi poskočilo od radosti, ale v očiach sa mi zjavili slzy od bolesti, ktorú mi spôsobil. Nemohla som sa pohnúť. Cítila som sa zlomená. Myslela som, že to prešlo. Že je to všetko za mnou. Ale nie. Nie je. Stále som ho milovala rovnako, ako na začiatku a stále ma to všetko veľmi bolelo. I keď bol už dávno preč. Nič sa odvtedy nezmenilo. Že to je za mnou som si iba nahovárala.

Zdalo sa mi, že ju cítim, no to ma mohla pokojne klamať temnota. Veľmi rada si so mnou zahrávala. Vedel som to. Mala radosť, keď som trpel. ,,Ach, Nil, tiež by sa dal čas vrátiť. Tiež by sa nič s toho nestalo. Arri mala pravdu. Som netvor. Vždy som ním bol. Nikdy sa to už nezmení a ty ma budeš nenávidieť. Ublížil som ti, no som rád, že sa mi podarilo ťa vtedy odtiaľ dostať. Preklínam deň, keď sme tam šli a temnota mi zahmlila myseľ. Preklínam svoj život! Ublížil som ti a to sa nezmení! " slzy sa mi nahrnuli viac do tváre. Rozprával som sa sám zo sebou. Ľutoval som všetko, no tým sa to nezmení.

Snažila som sa byť ticho. Nechcela som, aby o mne vedel. Ale nepodarilo sa mi to. Po tom všetko, čo vravel som sa rozvzlykala. Zrazu som sa cítila byť tak slabá a krehká, akoby som sa mala každú chvíľu rozpadnúť. A i napriek tomu som tam stala na nohách a vzlykala, snažiac sa byť ticho s rukou na ústach.

Pootočil som hlavou. Uvidel som siluetu postavy, no ignoroval som ju. Nech to bol ktokoľvek. Vedel som, čo by sa mohlo stať, keby som sa postavil a šiel za ňou. Možno to nebola temnota, ale Nil. ,,Mrzí ma to," smutným hlasom som povedal. Už som mal istotu, že to je ona. Avšak, nešiel som k nej. Ostal som na mieste. Som monštrum. Netvor, ktorý všetko ničí. Zničil som jej život. ,,Prosím, choď preč!" Nechcel som, aby ma takto videla. Netvora, ktorý je pravdepodobný posadnutý temnotou. Môže sa stať aj niečo, čo by som nechcel. Temnota by využila každú jednu príležitosť, aby mi ublížila, alebo jej. Za to, že som odišiel a našiel, skôr ona mňa našla, mohla by to využiť proti mne.

Chcela som odísť, ale iba čo som vykročila, skončila som na kolenách a zostala tam ticho plakať. Srdce, ktoré som ako tak zlepila dohromady, akoby sa znovu polámalo, dokonca na menšie kúsky. Cítila som tak veľkú bolesť, akoby mi to srdce rozdrvil na prach. Ignorovala som všetko, i všetkých. Vnímala som iba bolesť a slané, horúce slzy, či vzlyky čo sa mi drali z hrdla. Ani jedno však nešlo zastaviť.