Magická Liečiteľka ✔

4. Kapitola

Pomaly som otvorila oči. Dario ležal vedľa mňa a pokojne spal. Čo si asi o mne pomyslí? Liečiteľky predsa už veľa rokov neexistujú. Ale ja som jednou z nich. Ako to? Prečo vlastne nemôžem byť, ako všetci ostatní? Bolo by to lepšie. ,, Prepáč Dario," šepla som a postavila sa. Šla som sa radšej prejsť.

Spal som hlbokým bezsenným spánkom. Stále som uvažoval nad tým, prečo mi to nepovedala. Ako, bolo mi to jedno, ale keby som to vedel, tak by som ju lepšie schoval. Ak sa niekto o nej dozvie, môžem ju ohroziť. Prebudil som sa. Pozrel som sa na Nil, no už tam nebola. Poobzeral som sa okolo seba. Nikde nikto. Kde je? ,,Nil?" zakričal som.

Pomaly som sa vtrátila. ,,Tu som!" zakričala som, aby sa nebál. Pomaly som prišla až za ním. ,,Ja... prepáč. Mala som ti to povedať," povedala som smutne a sklonila hlavu. V očiach som mala slzy. ,,Ja som sa bála... Bála som sa, že by si sa mi vysmial. Alebo ma chcel iba využiť," rozplakala som sa.

,,Upokoj sa. Pššt!" Podišiel som k nej a objal ju. ,,Keby som to vedel, dával by som na teba väčší pozor. Ak sa to však niekto dozvie, budeš v nebezpečenstve." Stále som ju objímal. Bola taká drobná a taká krásna. Nemal by som na to myslieť, no už viac krát som sa pristihol, že sa to nedá. Hlavne nie, keď je blízko. ,,Nikdy by som ti neublížil, ani nevysmial či inak ohrozil." Upokojoval som ju stále.

Objatie som mu opätovala. ,,Myslíš, že je správne, že som ušla? Možno má byť mojim osudom, aby som sa vydala za idiota a stala sa kráľovnou," smrkla som. Utrela som si slzy a odstúpila. ,,Možno som nemala utiecť. Možno to bola chyba." Sadla som si pod strom a hlavu si dala do dlaní.

,,Nič to, čo spravíš nie je zlé. Je to tvoj život a sú to tvoje rozhodnutia. Ty sa nemáš riadiť podľa druhých, ty sa máš riadiť podľa seba. Po čom tvoje srdce túži," usmial som sa na ňu. Keď sa vzdialila ostal som zaskočený. Stále som cítil jej vôňu. Vdychoval som ju stále. Bola taká príjemná.

,,Túžila som ísť za sestrou. Ale teraz si nie som istá tým, či vôbec môžem. Či je to správne. Čo ak jej iba pokazím život?" Prehrabala som si vlasy. Mala som ich strapaté a mastné. Celá som bola hrozne spotená a páchla. Chýbala mi voda. Utrela som si z čela pot. Stále som na sebe mala to jeho oblečenie. Obliekla som si ho pred odchodom. ,,Chcela by som sa okúpať," zašepkala som.

,,Hlavne sa ničoho neboj a s tým druhým bude menší problém. Ovšem ak sa nechceš premeniť a zbehnúť do najbližšieho mesta." Boli sme blízko jedného mesta, no zas to nebolo až tak blízko. Možno takých 5 kilometrov. Popravde, chcel som sa aj premeniť a konečne lietať. Naozaj som dlho neletel. Chýba mi to.

,,Cítim blízko potok," usmiala som sa naňho. Už ma nebavili ľudské sprchy. Bolo tam malo miesta a voda bola taká, zvláštna. Postavila som sa a šla smerom, odkiaľ som to cítila. On už mal všetko zbalené a vybral sa za mnou. A o chvíľu sme sa objavili pri potoku.

,,Tak ja ťa teda nechám samu," usmial som sa na ňu a už som sa chystal na odchod. Mal som v pláne, že sa premením a konečne si zalietam. Chcel som to a možno aj potreboval. Veľmi mi to chýbalo. Ona možno ani nevie, aký je to pocit celých trinásť rokov len chodiť a nemôcť si ani zalietať.

Keď odletel vydýchla som si. Dala som si dolu tričko a potom aj sukňu. Nakoniec som si dala dolu aj spodné prádlo a šla do vody. Voda bola sprvu studená, ale napokon som sa v nej cítila dobre. Ponorila som sa a znovu vynorila. Cítila som sa vo vode naozaj príjemne.

Konečne som mohol lietať. Vyletel som k nebu a vychutnával si ten výhľad na krajinu. Začal som robiť všelijaké vývrtky. Naozaj mi to chýbalo. Cítil som sa, akoby mi bolo len pätnásť. Nikdy by som si nepomyslel, že mi lietanie bude až tak chýbať. Stiahol som krídla a padal dole. Letel som do lesa. Zo stromov som si spravil prekážkovú dráhu. Bolo to úžasné.

Započula som praskot. Niečo potom udrelo do stromu. Zajačala som. Nemala som predsa žiadnu moc vďaka ktorej by som sa mohla ochrániť a ešte k tomu som nahá. Nahá! Dala som sa viac do vody a rukami si prikryla telo. Moje srdce začalo splašene biť a dych sa mi zrýchlil.

Preletel som ponad Ryneor. Ani som si neuvedomil, ako ďaleko som od Nil. Budem sa už musieť vrátiť. Nemal som ju nechávať samu. Mal som ostať tam niekde a strážiť ju. Môj smer letu sa zmenil. Letel som za ňou. Dúfal som, že bude v poriadku. Vyletel som k nebu a nabral väčšiu rýchlosť. Spustil som sa dole a užíval si vietor pod krídlami.

,,Takže ty si to dievča, čo dokáže uzdravovať?" vyšiel odtiaľ nejaký muž. I keď bol skrytý, spoznala som ho. Bol to generál z nášho sveta. ,,Pane neviem kto ste, ale odíďte. Žiadne také dievča ja nepoznám!" skríkla som, aby som sa ho zbavila. Nesmie ma zobrať domov. ,,Ako sa voláš, dievča?" zamračil sa. Bože, rýchlo si vymysli nejaké meno. Ale aké?

Už som bol blízko. Avšak, niekoho som zbadal. Blížili sa k nej viacerí. Nabral som väčšiu rýchlosť a rýchlo letel k nej. ,,Och, ja hlupák, že som od nej odišiel! Sľúbil som jej, že ju ochránim a čo sa stalo?! Nechal som ju samu!" Stále dookola som si vravel, že som hlupák. Malo ma to skôr napadnúť. Pristal som vedľa našich vecí. ,,Hej!" skríkol som. Otočil sa na mňa. Tí ostatní tu ešte neboli. ,,Daj jej pokoj!" Zavrčal som. Ani som si neuvedomil, že som stále vo svojej podobe. Nevadí. Aspoň spoznajú moju moc.

,,Takže ste to vy, princezná! Musíte sa vrátiť! Otec sa veľmi bojí a ženích od strachu nespí!" skríkol a ja som pochopila, že zakrývať kto som, nemá zmysel. ,,Nechcem sa vrátiť! Tu som šťastná!" skríkla som naňho. ,,Ale princezná! S princom Ijilom by vám bolo lepšie ako s týmto netvorom z Podsvetia!" povedal a pristúpil ku mne. ,,To nie je netvor! Je to milý mladý muž, čo ma zachránil!" chcela som odísť, ale nemohla som utiecť, pretože som stále bola nahá.

,,Nil premeň sa! Vo svojej podobe máš stále oblečené to, čo si mala naposledy!" zakričal som na ňu. ,,A ty ju láskavo nechaj na pokoji! Keď vraví, že sa nechce vrátiť, tak sa nechce vrátiť!" Približoval som sa tomu pankhartovi. ,,Hej! Tu som!" Zakričal som naňho, nech venuje svoju pozornosť mne a nie Nil.

Ale ako? Bože. Chcem byť sama sebou. Chcem byť sama sebou. Podarilo sa. Som to zas ja. ,,Nikam s vami nejdem!" skríkla som a vzlietla. Nechcem odísť. Som už tak ďaleko! Teraz sa nemôžem vzdať!

,,Odleť!" Zakričal som na ňu. Bola taká krásna. Mal som v pláne týchto tu zastaviť a ak mi nedajú na výber tak aj zlikvidovať. Nechcel som však, aby to Nil videla. Popravde som sa za túto svoju druhú schopnosť aj hanbil. Stále som predsa z Podsvetia a zabíjanie mám v krvi. Bavilo ma používať mágiu na tieto účely. Síce ju dokážem aj inak využívať, no asi teraz nebudem mať na výber, ak jej nedajú pokoj.

,,Ale princezná. Kráľ trpí! Chcete umrieť presne tak, ako vaša matka?!" skríkol a ja som sa zastavila. ,,Ako to myslíš?" slzy som mala v očiach. Matku som si nepamätala ale otec vravel, že to bola úžasná žena. ,,Bola posledná liečiteľka! Ako ste teraz vy! Zaplietla sa s niekým z Podsvetia a keď ten muž zistil čo dokáže, zabil ju!" Z očí mi vyšli slzy. Moja mama. Ona bola posledná liečiteľka. A teraz ňou som ja. ,,Ale on by mi neublížil. On... on je iný." povedala som už normálne. ,,Žiaden netvor z Podsvetia nie je milý! Omotáva si vás okolo prstu! Chce vás iba využiť! Chcete byť tak hlúpa a naivná, ako bola vaša matka?!" nevydržala som to. ,,Buď už ticho!" ruky som dala dopredu a jeho odhodil vietor. Zostala som prekvapená. Napokon som sa rozplakala a ušla.

Využil som príležitosť, keď odletela. Možno s tým netvorom má pravdu, no Nil by som nikdy neublížil. Najskôr som im pekne a milo povedal, nech nám dajú pokoj, no keď bolo povedané nie, tak som na nich použil svoju mágiu. Nechcel som im ublížiť. Premiestnil som ich naspäť do ich ríše. Aspoňže niečo užitočné dokážem. Keď už bol čistý vzduch, vzlietol som a začal Nil hľadať. Dúfam, že nám už dajú pokoj, inak ich budem musieť naozaj zlikvidovať a to sa Nil páčiť nebude. Dúfam, že je v poriadku. Neviem, kam letela, no musel som sa vrátiť pre veci. Zobral som aj jej a letel tým smerom, kam letela ona. ,,Nil?" kričal som, no nikde nič. ,,Nil, prosím ozvy sa!" Stále nič. ,,Prosím, Nil!" stále som kričal jej meno.