Magická Liečiteľka ✔

10. Kapitola

Sledoval som ju, no potom som si šiel poobzerať jej izbu. Zbadal som jej kresby. Pekne kresli, tiež by som ja niečo také vedel. Mierne som sa zasmial. ,,Nepotrebuješ pomôcť?" spýtal som sa. Bola taká zlatá. Hľadala veci, ktoré si chce zobrať.

,,No... v izbe som trávila v podstate celý svoj život. Všade mám nejaké kresby, ale neviem, kde som všetky podávala. Našla som iba tie staré," šepla som. Maľovala som od malička. Boli tam aj kresby, kde som ja a sestra a bola tam aj kresba, kde som ruky mala položené na umierajúcom vlkovi. Vtedy som zistila, že dokážem oživiť umierajúcich. Škoda, že som nemohla pomôcť mame.

,,Kde si ich mala? pomôžem ti ich nájsť!" Spýtal som sa, no pomaly som začal hľadať. Pozeral som, no nesiahal som jej do súkromia. Nechcel som ,aby sa pri mne cítila nejako previnilo, alebo čo. Nevedel som, čo mám robiť. Pozrel som sa na ňu. Stále niečo hľadala a vyťahovala.

,,Ja neviem. Vždy som ich iba tak hádzala na zem a potom niekde schovala aby nevideli, že tu je bordel. Pod skriňu, pod stôl, pod posteľ..." sklonila som sa a pozrela pod posteľ. Odtiaľ som vybrala kopu výkresov. Začervenala som sa. Veď som zabudla, že má krátke šaty.

Sledoval som ju, no potom som sa šiel pozrieť pod skriňu. Niečo som vytiahol. Nebolo toho málo. Naozaj to hádzala kade tade. A to som si myslel, že dievčatá majú všade poriadok.

Uvidela som pár najnovších obrazov na zemi. Predklonila som sa a zdvihla obraz sestriných detí. Zacúvala som, že zdvihnem ďalší ale zadkom som narazila do Dariona. Červená som sa znovu narovnala. Sledovala som ten obraz. Oproti sebe stále dve osoby. Vlastne to bola tá istá osoba. On. Ako človek a ako... on.

Nechápal som, čo sa s ňou stalo. Zrazu ostala stáť. ,,Deje sa niečo?" spýtal som sa jej. ,,Ešte ich tam pár je." Znova som si sadol na zem a začal vyťahovať ďalšie. Všetky boli opačne otočené. Nedíval som sa, čo je na nich. Bolo mi to jedno sú to predsa jej kresby i keď by som chcel vedieť, čo ju tak prekvapilo.

Medzi nimi som stála ja. Do pol pása ako princezná a od pol pása na zem ako človek. Nakreslila som to v prvý deň, čo ma tu uväznili. Obraz vyzeral ako živý. Ale on si ho nevšimol. Nechcela som, aby to videl ale pritom som nejak túžila, aby ten obraz zbadal. Kľakla som si k nemu. Vraj vyzerám ako mama. Aspoň to povedal ote... kráľ keď obraz uvidel.

Pomohol som jej to dať na kopu. Bolo toho dosť. ,,Je to všetko, či ešte ti nejaké chýbajú?" spýtal som sa. Pozrel som na ňu. Bola nejaká iná. Čo našla? Nechcel som sa jej na nič pýtať. Možno nejaké spomienky, ktoré jej teraz vŕtajú v hlave. Možno uvažuje nad tým všetkým. Podal som jej kôpku, ktorú som nahromadil.

,,Darion... čo by si povedal, keby som ťa nakreslila?" spýtala som sa. Zobrala som obraz a objala ho. Bolo to predtým ako ma prišiel zachrániť. Vtedy som sa naňho však ešte hnevala. Nevedela som, že mi dnes povie, že mi klamali aby ma sem dostali. Nakreslila som ho tam nahnevaného. Okolo neho bol čierny dym. Okolo oboch podôb.

Chytil som sa za hlavu. Nevedel som, čo povedať. Ostal som prekvapený. ,,Ešte nikdy ma nikto nenakreslil, " povedal som zamyslene.

,,Ale nakreslil," zašepkala som. Potom som mu ukázala obrázok. ,,Vtedy som ťa považovala za zradcu. Mám veľa tvojich obrazov. Mám ťa zobrazeného od chlapca, do ktorého som narazila až po chlapca ktorého milujem. A potom je tu toto. Namaľovala som to hneď ako ma sem zatvorili." Nepozrela som sa naňho. Určite sa bude hnevať. Všetky jeho obrazy mám v špeciálnej krabici. Ale táto bola na zemi. Asi som ju zabudla schovať.