Magická Liečiteľka ✔

22. Kapitola

Už je to tak dávno, čo som ho naposledy videla. Čo som cítila jeho pery. Čo som ležala v jeho náručí. Všetko sa mi to zdalo tak vzdialené.... a možno aj bolo. Ale to, čo urobil, mu nikdy neodpustím. Vedel, čo sa môže stať. A i tam to urobil. A už sa neukázal.... áno, nakoniec mám aj dve malé deti. Dievčatko a chlapca. Je to tak zvláštny pocit. Sú naše. Ale.... on o nich možno ani nevie....

Trčal som tu už tak dlho, no stále som sa mal čo učiť. Cítil som, ako ma temnota mení. Bol som iný. Vedel som, že sa so mnou niečo deje, no akoby som tu svoju starú stránku potlačil a už nikdy nevyšla na povrch. Temnota mi otvorila oči a ukázala mi veci, ktoré som si myslel, že ani neviem ovládať. Cítil som sa silný, no zároveň som mal pocit, akoby mi niečo chýbalo. Nechápal som tomu. Toľko času prešlo, že som to prestal aj počítať. Neviem, ako dlho tu trčím, no cítim, že ma temnota len tak ľahko nepustí.

Plakala som. Ako vždy, keď som na to všetko spomínala. Niekedy som mala chuť sa vrátiť k otcovi. Ale to som už nemohla. Už nikdy. Bola som vyhostená zo svojej zeme. Všetko, čo som zrazu mala, zmizlo. I keď mám sestru a decká... stále mi to všetko ostatné chýba. Chýba mi on. Moja jediná láska.

Znova som prechádzal týmto miestom. Všetko sa mi zdalo povedomé, no zároveň aj iné. Moja myseľ bola úplne mimo. Nechápal som, prečo sa to všetko deje. No cítil som sa skvelo. Mal som pocit, že moja sila nemá hranice. Temnota ma držala, no zároveň si so mnou robila aj čo chcela. Bol som akoby jej služobník a nikto mi nemohol pomôcť. Všade okolo som cítil jej prítomnosť. Bola nekonečná. Je nekonečná.

Pohľad Deyri

Raz som počula rozhovor mami a bratranca a rozhodla som sa nájsť ocka. Šla som za ženou a tá mi pomohla sa dostať do toho divného sveta. Ale tu bola jedna drobná vec a to tá, že som vedela iba ockové meno.

Zastal som niekde, kde som asi ani nebol. Stále som nevedel, čo so mnou chce ešte robiť. Nepamätám si nič. Už som pomaly zabudol aj na to dievča. Viem len, že tu bola a potom si už na nič nemôžem spomenúť. Nepamätám sa, ako som sem prišiel a odkiaľ som. Všetko mi akoby ostalo niekde stratené. Zabudnuté. Sadol som si na kmeň ,ktorý sa nachádzal vedľa mňa. Snažil som sa na niečo spomenúť, no vôbec nič. Akoby všetko zmizlo a nedalo sa to vrátiť.

,,Haló?! Je tu niekto?!" zakričala som a prechádzala sa po tom zvláštnom mieste. Bolo to tu celkom aj pekné. Tiché a pokojné.

Počul som akýsi hlas, no mohol to byť pokojne a môj blud. Dosť často sa mi zdalo, že som niekoho počul a pritom tu nikto nebol. Miestami som si myslel, že som sa už zbláznil, no temnota mi vždy schladila hlavu.

,,Heeeej! Je tu nejaký Darion?! Prosím!! Ozvite sa!!" bála som sa. Kto by sa nebál? Toto miesto bolo divné, ale niečím sa mi zdalo krásne.

Spozornel som. Tak dlho som nepočul svoje meno. Skoro som aj zabudol, ako sa volám. Nakoniec som sa postavil a šiel tým smerom, odkiaľ prichádzal ten hlas. Už som vedel, že to je malé dieťa, no ako sa sem mohlo dostať?

Zastala som, keď som uvidela muža, ako ide za mnou. ,,Dobrý deň, poznáte Dariona?" viac som o ňom nevedela...

,,Kto si a čo tu robíš?" vyhŕkol som na ňu. Nepoznal som ju a zdalo sa mi, že ani v minulosti som ju nevidel. ,,Ja som Darion!" môj hlas stále patril temnote. Stále som tak vyzeral. Jedným slovom - Démon. To sa zo mňa stalo. No ona nemala zo mňa strach, alebo ho vedela tak dobre zamaskovať?