Magická Liečiteľka ✔

7. Kapitola

O chvíľu sme boli pri malej chalúpke. Okolo nej pobehovali dve detské hlávky. Jedino dievčatko a jeden chlapec. Pristála som kúsok od nich za strom a premenila sa na človeka. ,,Ahojte. Prosím, mohli by ste mi zavolať vašu maminu?" spýtala som sa s milým úsmevom. ,,Jasné. Mami!" kričalo dievčatko a utekalo do chalúpky. Chlapec na nás nedôverčivo pozeral. Ani som si nevšimla, kedy sa ku mne Darion pridal.

Sledoval som deti. Boli zvláštne. Žeby to boli jej deti? To už ubehlo toľko, že už má aj deti? Chlapec si nás oboch premeriaval. Možno sa mu niečo na nás nezdalo, no ostal som ticho. Stál som kúsok od Nil. Možno teraz je čas, kedy sa s ňou budem musieť rozlúčiť. Už teraz som vedel, že mi bude chýbať, no musel som si zvyknúť. Aj tak som bol predtým stále sám.

Z domu zrazu vyšla krásna bruneta s čokoládovými očami. Ona hneď vedela kto som. ,,Sestra!" pribehla ku mne a objala ma. ,,Čo tu robíš?" dodala. ,,Ušla som. Pred svadbou. Prosím, ja nechcem odísť späť do svojho sveta. Chcem tu zostať s tebou," rozplakala som sa jej v náručí. Potom som sa otočila na Dariona. ,, Pomohol mi. Ako aj tebe." Pristúpila som k nemu a dala mu jemný bozk na líce. Musela som sa však postaviť na špičky.

Nevedel som, čo mám robiť. Nil mi dala bozk na líce a potom sa zas vrátila k sestre. Sledoval som ju, no nič som nehovoril. Arri ma poznala. Chystal som sa na odchod, svoju úlohu som si splnil. Už ju nechám. Aj tak by s toho nič nebolo.

,,Darion... ďakujem. Za všetko. Prídeš... prídeš za mnou ešte niekedy." Otočila som sa naňho keď odchádzal. Nechcela som, aby odišiel. Bude mi hrozne chýbať.

,,Možno.. niekedy." Pochyboval som o tom. Avšak, cítil som, že sa ovzdušie zmenilo. Niekto sa k nám blížil. Neboli to ľudia zo Vzdušného kráľovstva, ale... Ako je to možné? Celé tie roky som sa dobre skrýval a neobjavili ma, no čo sa stalo? Žeby som sa prezradil, keď som sa konečne zmenil? Nie! ,,Prepáč, musím už ísť!" povedal som. Vedel som, že ju a aj jej sestru môžem ohroziť. Nechcel som, aby sa im niečo stalo. Ani som nepočkal na rozlúčenie. Hneď som zmizol v lese. Premenil som sa a vzlietol. Musel som ich odlákať na svoju stopu. Bola to však pasca. Čakali na mňa. Dokonca medzi nimi bol aj môj otec. Zastal som. Dívali sa na mňa. Neviem, čo sa stalo. Niekto sa zozadu ku mne priblížil a udrel ma. Prestal som mávať krídlami. Padal som.

,,Princezná! Okamžite sa vráťte!" zakričal niekto za mnou. Bol tam aj otec. ,,Bola to len pasca. Vďaka Darionovi sme tu a vezmeme ťa späť do hradu. Darion je už zas späť doma. Veľmi nám pomohol a teraz, ideme!" Hneď ako to povedal som sa rozplakala. Ako mi to len mohol urobiť? Premenila som sa na vílu. Objala som sestru a prešla cez portál. Už to nemá cenu.

Prebudil som sa doma v Podsvetí. Poobzeral som sa okolo seba. V hlave mi dunelo. ,,Čo to?" spýtal som sa. Okolo mňa boli stráže, aby som im nemohol ujsť. ,,Čo sa stalo?" spýtal som sa ich, no nik mi neodpovedal. Postavil som sa s postele a chcel ísť za otcom. V hlave mi dunelo. Chytil som sa za hlavu. Vtedy som zistil, že som vo svojej skutočnej podobe. Už nie som človekom. Už nie som s Nil. Čo sa stalo? Nechápal som. Chcel som ísť za otcom, no stráže mi v tom bránili. Ostal som ležať vo svojej posteli. Nemohol som nič robiť.

Bola som vo svojej izbe. Dali mi obyčajné šaty. Slúžky mi česali moje dlhé biele vlasy. Prešla som horúcou kúpeľov. Robila som všetko čo mi prikázali. Slzy mi stále stekali ale bola som ticho. Ľudský svet je naozaj hrozný. Nemala som tam chodiť. Otec mal pravdu. A aj generáli. Nie je dobré sa spriateliť z netvorom z Podsvetia.

Chcel som sa vrátiť do ľudského sveta. Chcel som byť s Nil. Prečo som to pokazil? Tiež by sa nič s toho nestalo. ,,Pustite ma za mojim otcom! " prikázal som. Na moje prekvapenie sa tak stalo. Stráže odo mňa odstúpili, no sledovali moje kroky. Šiel som za svojim otcom a bol som pripravený, že mu za všetko vynadám. Všetko pokazil. Bohviečo si teraz myslí Nil. Opustil som ju a ani som sa s ňou nerozlúčil. Som netvor. Došiel som k otcovi. Znova sedel na tom príšernom tróne. ,,Chcem sa vrátiť!" v mojom hlase bol hnev. Určite ho vycítil. Zasmial sa, no nič nepovedal, len ma sledoval. Čakal, čo spravím.

,,Prosím, princezná. Mali by ste prestať plakať. Veď sa utrápite," šepla slúžka, čo mi česala vlasy. ,,Choďte preč, prosím," šepla som na nich. Oni sa na mňa nechápavo pozreli. Pokloniť sa a šli. ,,Ďakujem." Začali si niečo šepkať. Pozrela som sa na okno. Boli zamrežované. Dvere strážila najlepšia stráž. Nemohla som opustiť izbu. Teraz už vôbec. Ľahla som si na posteľ a naplno sa rozplakala. Môj domov sa stal mojim väzením.

,,Nikde nepôjdeš, syn môj! " zavrčal otec. ,,Tak to si na omyle!" povedal som, no už sa vo mne hromadila temnota. Privítal som ju, ako starú známu, s ktorou som už dlho nebol. Cítil som sa silnejší. Stráže sa okolo mňa postavili. ,,Myslíš si, že ma zastavíš?! " môj hlas už nebol môj. Akoby vo mne bol niekto iný. Otec ma len pozoroval. Chcel som sa dostať odtiaľto. Chcel som ísť za Nil. Dúfal som, že bude u sestry. Musí tam byť! Zaútočil som na svojho otca. Stráže odhodilo od nás. Moja mágia sa rozprestrela okolo všetkých. Nemohli nič robiť.

,,Nilie?" za počula som odo dverí hlas otca. ,,Čo chceš?" šepla som smerom k nemu. ,,Prečo stále plačeš?" podišiel ku mne. Ani som sa na neho nepozrela. ,,Čo všetko si mi o mojej matke ešte tajil." Znovu som sa rozplakala. ,,Nil prepáč. Nemal som ti o nej klamať." Cítila som jeho ľútosť. ,,Nehovor mi Nil! Ty na to nemáš právo!" kričala som naňho. ,,Ja nie ale on áno? Veď ťa zradil!" zakričal na mňa a ja som zdvihla hlavu z podušky. Je na čase povedať to čo cítim.

Zabil som svojho otca. Ani som nevedel, čo robím, no keď som sa od neho odtiahol, bol mŕtvy. Stráže sa zhromaždili okolo nás. Niečo si šuškali. Bol som s toho mimo. Tak toto je moja práva podstata? Začal som krútiť hlavou. Som posledný následník Podsvetia. Vedel som to. Otec nemohol mať deti s inými. Nechápal som to, no teraz už chápem. Môj osud bol vždy vládnuť tu, no nikdy som to nechcel. Sledoval som ostatných. Začal som krútiť hlavou. Rozprestrel som krídla a letel k portálu. Bolo mi jedno, že je lepšie strážený. Preletel som cez pasce a vletel do ľudského sveta. Objavil som sa na tom istom mieste, kde Nil na mňa spadla.

,,Ako veľmi biedne na tom musím byť, aby si bol šťastný?! Ako veľmi ma chceš ešte trápiť?! To mi musíš zničiť celý život, aby si bol spokojný?!" zvrieskla som po ňom a on tam zostal nehybne stáť. ,,A aj keď ma zradil, odpustila som mu to! Nehnevám sa naňho za to i keď by som možno mala!" kričala som ďalej. ,, Prečo?!" A vtedy som sa zasekla ja. ,,Pretože... pretože ho milujem," šepla som. Obaja sme zostali prekvapený.

Letel som za jej sestrou. Možno stále bude u Arri. Dúfal som, že sa nemýlim. Chcel som ju nájsť. Chcel som byť s ňou i keď som jej možno ublížil. Milujem ju. To nikto nezmení. Preletel som ponad les. Letel som k nebu a nabral rýchlosť. Potreboval som sa tam dostať, čo najrýchlejšie. Pamätal som si, kde býva. Preletel som tu lúku a ocitol sa pri chalúpke. Arri práve bola vonku, no keď ma zbadala, deti šli dovnútra. ,,Potrebujem tvoju pomoc! " v mojom hlase boli obavy.

Otec sa nahnevane otočil a šiel k dverám. ,,Ale princa si vezmeš. Či chceš alebo nie!" skríkol a treskol dverami ktoré následne zamkol. Znovu som sa rozplakala. Ako môže byť taký krutý? Spadla som na kolená a plakala. Bolelo to. Veľmi.