Magická Liečiteľka ✔

24. Kapitola

Pohľad Deyri

Zrazu sa predo mnou zjavil nejaký muž a vzal ma do nejakého portálu. Bola som príliš malá a slabá, aby som sa mohla brániť. Svet, v ktorom sme sa ocitli, mi veľmi pripomínal svet o ktorom mama stále vravela. Vraj odtiaľ pochádza ocko. Podsvetie, alebo nejak tak sa to volalo myslím.

Pomaly som strácal vedomie. Všetko sa mi zdalo také hmlisté. Temnota ma stále obklopovala. Smiala sa, ako trpím. Chcel som, aby to skončilo, no chcel som aj bojovať. Zatiaľ mi myseľ ostala nedotknutá. Dokázal som sa brániť, no nie úplne. ,,Nil, Deyra, " myslel som na ne. Tiež by som videl aj svojho syna. Jeho meno žiaľ neviem, no chýbajú mi. Chcem sa vrátiť, no nechcem ich ohroziť. Čo bude? Už som videl len temnotu. Všetko bolo čierne. Umieram?

Muž ma niekam viedol. Napodiv som sa v tomto prostredí cítila dobre. Akoby som našla aj kúsok seba. Akoby polovica mňa bola z mami a polovica z otca. Zlo a slabá temnota čo sa tu vznášala, ma príjemne vítala.

Zdalo sa mi, akoby som sa ocitol v Podsvetí, no telo, v ktorom som, nebolo moje. Generál? Ako a prečo? Videl som všetko čo on, no nechápal som tomu. Čo? Deyra? Prečo je s ním? Čo sa to tu deje? Generál ju niekde bral. Zdalo sa mi to všetko také iné. Chcel som mu niečo povedať, no nemohol som. Akoby som sa len mohol dívať a nič viac.

,,Kto ste? Prečo ste ma odviedli? Kde sa nachádzame? Kam ideme? Čo tam budeme robiť?" mala som ešte veľa otázok, ale muž ma zdvihnutím ruky zastavil.

,,Všetko ti vysvetlím!" povedal jej. Mal som pocit, že sa ho bojí, no ani som sa jej nečudoval. Prečo ju zobral do Podsvetia? Čo s ňou chce robiť? Generál je celkom pohode chlap, no niekedy som sa ho aj sám bál, keď som bol malý. Keby som aspoň vedel, čo sa mu odohráva v hlave, no nič som nevidel. Chcel by som mu čítať myšlienky, no ani to sa nedalo. Budem sa musieť len pozerať.

Čakala som. Vedela som, že musím. Trochu som sa bála, ale strach ma opustil a ja som sa snažila kráčať s ním, i keď bol moc rýchly a skôr ma za sebou ťahal. Ale nič som nevravela. Mlčala som a čakala, kedy mi to všetko vysvetlí.

Generál ju ťahal do paláca. Prešli cez všetky miestnosti až sa nakoniec dostali k schodom, ktoré viedli do jaskyne pod palácom. Nie! Prosím, hlavne tam nie! Kričal som, no nič sa nedialo. Nemohol som ich zastaviť. V tej jaskyni sa nachádzali všelijaké monštrá, ktoré pomáhali Podsvetiu vyhrať niektoré vojny. Môj otec ich tam zavrel. No bola tam jedná miestnosť, kde boli drahocenné veci. Amulety a iné blosti. Prečo tam chce ísť? Je to pre ňu nebezpečné a určite to vie!

Čakala som. Stále. Ale odpoveď neprichádzala. Začínala som byť nervózna. Čo ak ma zabije? To hádam nie. Bol by taký krutý a bezcitný, že by zabil aj dieťa? Potkla som sa.

,,Nemusíš sa báť!" Konečne jej niečo po čase povedal. Jeho hlas bol celkom úprimný. Taký mal vždy, keď sa so mnou rozprával. ,,Chcem ti len pomôcť! Všetko ti vysvetlím, len teraz musíme byť potichu!" Zobral lampáš, ktorý sa nachádzal vedľa schodov a svietil jej pod nohy, aby sa už nepotkla. Som zvedavý, čo jej chce spraviť. Ako jej môže pomôcť?

Šla som ticho ako myška. Dávala som si veľký pozor. Stále som bola síce trochu vystrašená, ale zvedavosť zvíťazila nad strachom. Snažila som sa ísť rýchlo a ticho. Mlčala som ako hrob a takmer som od napätia nedýchala.

Ocitli sa na mieste, kde by mali byť tie príšery. Zdalo sa, že ich ani nevnímajú. Možno stále spia tvrdým spánkom. Vždy to tak bolo. Len kráľ ich mohol prebudiť. To sa ale len vravelo. Bohviečo je pravda. Sám som tomu neveril. Veru, mal som pravdu. Šli do jaskyne, kde sú tie amulety a iné poklady. Generál zastal a otvoril tajné dvere. Na pohľad by sa zdalo, že budú vŕzgať, no pritom sa otvorili v tichosti.