Kroniky Armády času - DENNÍK MYSĽOCESTOVATEĽA

KAPITOLA 5 // MOMENT ZLOMU //

Človeku sa veci na prvú šupu nie vždy podaria. Nám sa moja cesta nepodarila, ale mne sa to naozaj páčilo a popravde, ľudia, veď ja mám okrem mysľocestovania aj inú schopnosť. Cítil som sa ako v Avengeroch. Silný a nabudený. Dobre, aj posratý, ale naplno som využil svoje skúsenosti z tréningov, no nie? Stáli sme teda pred mojou rodinou.

„Čo som opäť spravil?" pýtal som sa sám seba.

„Prepáčte, že sme odišli. Nechceli sme nič meniť. Naozaj sme to len skúsili, žijeme..." nekontrolovateľne som pokračoval.

„Hej, Hej, Hej," zastavil ma Emori.

„Chlape, toto nie je o našej kríze na ceste..."

„Niečo mi ušlo?" nechápavo som sa pýtal.

Ostal som stáť s Emorim ako soľný stĺp. Všetci sa postavili. Urobili krok.

„Čo sa deje?!" prirodzene som cúvol.

Rozbehli sa s krikom na nás. Emori sa na mňa pozrel a spolu s nimi skočil na mňa. Objali ma a začali spievať:

„Chlapec, čo si lásku hľadá

nebude mu tak ľahko daná.

Myseľ mu však núka dar,

bude on s Lesley tvoriť pár."

Myslel som si, že budú pokračovať, ale asi ani oni sami nečakali, že v sebe objavím tento dar tak skoro. V SuperStar by nepostúpili, ale je to rodina.

„Gratulujeme!!! Teraz si o krok bližšie k plnohodnotnému životu cestovateľa časom," pokračovali.

„Keďže si dosiahol Metamorphosisare, nenecháme to iba tak. Ideme to poriadne osláviť..wuhuuuuu," kričala Gabs a mávala vlajočkami nad hlavou.

Asi ste si zvykli, že v poslednom čase ma dokáže prekvapiť veľmi veľa vecí, ale toto bolo naozaj nečakané. Keď sme pricestovali, mal som pocit, že nás zdrbú za takéto priestupky. Ohrozili sme celú rodinu.

Na druhú stranu, oni to berú ako každodenný údel, takže pokiaľ sa nedozvedia, že Emori tam chcel zabiť Ethana, tak bude všetko v poriadku. Prestal som na to myslieť. Cítil som sa úžasne. Milovaný. Mal som okolo seba milovanú sestričku, otca a skvelých priateľov.

„Jeremiah, nasleduj nás," zahlásil Stefan a kývol rukou.

Z hlavnej haly sme pokračovali dlhou chodbou lemovanou malými LED svetielkami. Vedia, čo mám rád. Pripomínalo mi to oblohu počas krásneho letného večera. Kiežby som sa tu mohol prechádzať aj s Les. Ach.

Stefan otvoril dvere na konci chodby. Vošli sme dnu. V strede tmavej izby bol položený sklenený stolík a na ňom bol položený modrosivý drahokam. Svetlo z reťazí sa odrážalo od malých záhybov na ňom. Tento raz som bol ticho a nepýtal som sa nič. Čakali sme.

Stefan a otočil a povedal: „Takže Jeremiah, to, čo ste spravili s Emorim v Pešti si s vami preberiem až zajtra. Teraz je čas na akt prijatia. Rok 1925 nás už čaká. Chyťte sa za ruky."

„Ako všetci spravíme saltá?" pýtal som sa nechápavo.

„Krištáľ Junivej nám pomôže. Prenesie nás bez problémov v skupinách na dané miesto," odpovedal Buck. Konečne som sa cítil, že mi neklamal a hovoril mi pravdu. Nekontroloval mi myseľ. Viete, otcovi som prestal veriť hneď po tom, ako som sa dozvedel, že celé tie roky mi nič o tomto svete nepovedal. Keďže sme boli najlepší kamaráti, našli sme si cestu k sebe späť.

Prešli sme okolo drahokamu a pochytali sme sa za ruky. Stefan nám prikázal myslieť na rok 1925. On sa postará o konkrétne miesto. Myslel som na ten rok, ale nemohol som prestať spieval pieseň „A Little Party Never Killed Nobody" od Fergie, keďže som si pamätal, že v takom roku žil aj pán Gatsby, Veľký Gatsby. Emori si začal dupkať nohou. Určite mi čítal myseľ a udrbával sa na mojom speve.

Odrazu začalo fúkať a krištáľ začal dúhovo preblikávať. Okolo nás sa objavil veľký modro-zelený vír. Ľudia začali okolo mňa miznúť a ja som sa s Ečkom premiestnil ako posledný. Neverili by ste, čo sa stalo. Bolo to dokonalé. Dobre, keď sme sa presunuli, skončil som na zemi. Som ja ale nemotorný. Keď som sa postavil, videl som svoj odraz v okne auta. Tento, pre mňa záhadný krištáľ nás nielen preniesol, ale aj nahodil do dobových šiat. Mal som oblečenú bielu košeľu prešívanú striebornou niťou, hnedú vestu a čierneho motýlika. Biele sako ma úplne odpálilo. Neveril som, že ma takto môže obliecť nejaký čudný kameň. Zvyšok rodiny vyzeral nádherne. Nebudem vám ich opisovať, keďže vás bude zaujímať tá veľkolepá párty.

Prešli sme lesíkom a vtedy som spozoroval majestátnu haciendu. Veľké balkóny a vežičky ako v Disneylande. Všade samé okná, cez ktoré som videl ako sa zabávajú ľudia. Približovali sme sa a po mojej pravej strane som mal fontánu v tvare...vlastne, ani neviem aký je to tvar. Vyzeralo to ako presýpacie hodiny a cez nich boli poprepletané malé kovové trúbky, cez ktoré tiekol slabší prúd vody. Dúfam, že si to viete predstaviť. Škoda, že nemám fotografiu. Vyzeralo to čudne, ale zároveň báječne.

Vyšli sme po schodoch pokrytých modrým kobercom. Obsluha nám otvorila dvere a my sme vošli ako veľká banda dovnútra. Všade bol alkohol, zákusky, cigarety. Párty storočia. Aj keď nie som ten typ, ktorý si užíva takéto veci, urobil som výnimku a tentokrát som sa odviazal. Asi mi neuveríte, ale tancovali sme minimálne tri hodiny, až kým som cez svoje trocha opantané zmysly nezacítil pach. Pach, ktorý pripomína spálené oblečenie a čerstvú mätu.

„Sú tu..." pozrel som sa na Emoriho.

Na Stefanovej tvári som videl zdesenie. Oni vedia ako vyzeráme. Sme v nebezpečí. Stáli sme rovno v strede parketu.

„Je ich tu najmenej desať..." povedal som ostatným a pritom som sa triasol.

Stefan, Emori a ja sme sa rozbehli k dverám a namierili sme si to rovno k fontáne. Všetko sa dialo vo veľkom zhone. Takéto rozhodnutia neznášam. V rýchlosti sme skočili na obrubník a ja som chytil Emoriho za ruku. Premiestnili sme sa rovno do haly. Buck a Gabi tam ostali. Sú lovcami, vedia čo majú robiť. Sadli sme si na gauč. Ečko bol na kraji.

V tom sa zrútil na zem a začal sa triasť. Zľakol som sa, ale Stefan ma ubezpečil, že toto je súčasťou jeho prepracovanej schopnosti. Aby ste tomu chápali, Emori vie aj okrem čítania mysle vidieť to, čo vidí jeho rodina v bojových situáciách. Pomáha mu to, keďže takto vie, v ktorom roku sú a čo presne k boju potrebujú. Takýmto spôsobom im vie pomôcť. Mentor ako sa patrí. Stefan sa ho chytil a zhrozil sa. Zdesenie v Emoriho tvári nenasvedčovalo nič dobré.

„Oni....Onii...." snažil sa Emori niečo povedať.

„Oni ich ....zabili," s plačom to z neho vypadlo.

Moment, kedy sa mi zrútil svet. Bolesť v hrudníku, ktorú ani neviem opísať. Pamätám si, ako som spadol na kolená a začal som plakať. Nastalo ticho.

_______                _______               _______

Neviem, či ste niekedy niečo také zažili, ale toto bol moment zlomu, kedy som pochopil, že to nie je hra. Kľačal som na zemi. Počas výcviku ma Emori pripravil aj na takúto situáciu, ale....

Zavrel som oči. Zhlboka som sa nadýchol. Postavil som sa a zodvihol som hlavu.

„Chlapče, ja.." počul som Stefana v pozadí.

Otvoril som oči. Emori a Stefan stáli rovno predo mnou. Moje zreničky sa roztiahli. Cítil som to.

„Ideme za Lesley," povedal som roztraseným hlasom.