Kroniky Armády času - DENNÍK MYSĽOCESTOVATEĽA

KAPITOLA 4 // SPOLU //

Prešlo niekoľko týždňov a ja som nadobudol pocit, že môj život je len jeden nekonečný stereotyp. Ráno vstanem, umyjem sa a hor sa na tréning k Emorimu. Zvykli sme si na seba. Začali sme sa rozprávať ako ľudia a Ečko už nepôsobil ako prísny zabijak, práve naopak, učil ma a usmerňoval k lepšiemu výkonu. Vďaka nemu som sa zdokonalil v boxe a vonku sme sa spoločne naučili, ako správne robiť premety, vraj nám to bude potrebné. Nemyslel som si, že sa takto spriatelíme. Poviem vám srandu, keď sme niekde a chceme medzi sebou prebrať niečo, čo sa týka iba nás, používame špeciálny jazyk. Vymysleli sme si ho počas obedňajších prestávok. Takže veta, napríklad: „Ideme dnes pozerať film?" vyzerá v našej reči takto: „ITIdeTImeTI dneTIs poTIzeTIraTIť fiTIlm?

Ak vám to ešte nedošlo, tak za každú samohlásku pridávame písmená T a I. Je to brutálna sranda. Nikto nevie o čom sa rozprávame. Jasné, trvalo to asi dva dni, kým sme si na to zvykli, ale teraz to používame tak často, že už asi ani nerozprávame normálnou rečou keď sme spolu. Musím sa vám priznať, že mi práve on nahradil dieru po kamarátoch. V simuláciách nám to ide parádne a predvčerom ma dokonca pochváli, že už som schopný boja v teréne. Po prvýkrát som na jeho tvári videl jemný úsmev. Ľudia, je to naozaj pokrok. Mám ho svojim spôsobom rád, je to weirdo, ako ja.

Viete, začal som sa aj ja k nemu správať inak a to hlavne po tom, čo mi povedala Gabs. Myslím si, že každého by to vzalo a nedokázal by sa pozerať na človeka, ktorého postihla takáto situácia, rovnako ako predtým. Okrem tréningov sme si utužili naše priateľstvo aj mimosídelnými aktivitami. Začali sme hrať šach a spolu s Gabs a Buckom sme si zdokonalili naše zručnosti s autami, keďže sa každú stredu večer stretávame na súkromnej dráhe a pretekáme sa o to, kto bude umývať podlahu v centre. Musím sa vám pochváliť, zatiaľ som ju umýval len raz. Neznášam upratovanie a to ma motivuje k tomu, aby som vyhrával naše závody.

Okrem tréningov prechádzam aj psychologickými výcvikmi a rôznymi „detskými" hrami, ktoré ukážu, ako viem reagovať v rôznych situáciách. Chodíme aj plávať. Ja som rodená ryba, ale to aj Emori. Nikdy ho však nepredbehnem. Predbehnúť ho môžem iba v šatni, keď mi chce opäť vraziť mokrým uterákom do chrbta. V tomto vyhrávam, ale už som dostal niekoľko peciek.

Poviete si, že toto všetko je úžasný spôsob trávenia času, ale počas toho všetkého, čo sa odohráva okolo mňa, myslím iba na Lesley. Prešli dva mesiace od našej prvej a zároveň poslednej správy. Dokonca už ani Emori nečíta moje myšlienky, lebo vie, že by dostal z toho všetkého ešte väčšiu depku. Preto vám tu rozprávam o stereotypoch. Posúvam sa vpred ako človek, ale neposúvam sa vôbec v mojom vzťahu, ale to mi povedali aj na začiatku. Ako prvé zo mňa vychovajú bojovníka a až potom môžem vyraziť za Les. Vlastne túto vetu mi povedala iba teta Hil hneď po tom, ako som sa jej opýtal na Ethana. Pozerala mi uprene do očí a to mi stačilo. Videl som jej strach, ale aj úľavu, že to konečne viem. Uistila ma, že nám zaistí toľko času, koľko bude potrebné. Odvtedy som ju nevidel. Nikto nevie kde je, ale to je proste ona. Zmizne a príde. Som zvedavý, čo nám naša budúcnosť s ňou prinesie.

______              _______           _______

Sedel som na kraji brehu a mal som jednu nohu ponorenú v priezračnej vode. Niekoľko rybičiek mi obhrýzalo prsty. Fakt super pocit, odporúčam! Čakal som na Emoriho. Ostali sme v Sídle iba my dvaja. Zvyšok osádky odišiel na nejaké tajné rokovanie do Londýna, konkrétne do roku 1958. Naozaj netuším, čo tam robia. Všetko sa dozviem, keď prídu.

„ČaTIuTI káTImoTI," pozdravil ma Emori.

„SeTIruTIs braTItuTI," odpovedal som s úsmevom od ucha k uchu.

„Takže, si pripravený na tvoju prvú cestu so mnou?"

Pamätáte, ako som vám vysvetľoval, že oni vedia cestovať časom? Emori mi chcel ukázať, aké to je. On môže cestovať časom kedy chce, keďže sa s Emily spojili. Je to moja odmena za vykonanú prácu. Popravde viem, že by ma so sebou nevzal, keby som nebol pripravený. Vzdialili sme sa od vody.

„Chyť mi ľavú ruku a snaž sa ma držať celý čas!" zahlásil ETImoTIriTI.

Stáli sme v strede lúky. Rozprávali sme o tomto momente dlho, takže by som mal vedieť, čo bude nasledovať. Podstatou cesty je riadny náraz. Rozbehli sme sa. Smerovali sme rovno ku rieke. Približovali sme sa k vode a stále nič. Šuchot trávy ma začal pomaly vytáčať. Nepreniesli sme sa, žiadny náraz. Nič, iba tá blbá tráva. V tom Emori zakričal.

„Salto vpred o 3...2...1."

Voda pod nami sa zmenila na tvrdú dlažbu, na ktorú sme dopadli s ľahkosťou. Veľký tresk sa teda nekonal. Videl som asi všetky hviezdy sveta. Som v poriadku.

„Ja žijem," pomyslel som si.

„Jasné, že žiješ Jeremiah, vitaj na železničnej stanici v Budapešti," odpovedal s ľahkosťou.

„V ktorom sme roku?" opýtal som sa.

„Máme krásny augustový deň roku 2018."

„Waaaaau, takže naozaj sme sa preniesli. Počkaj, prečo práve tento rok?"

„Dnes sa tu odohralo niečo, čo musíme preskúmať. Drž sa za mnou," dopovedal.

Nasmerovali sme si to rovno von.