Kroniky Armády času - DENNÍK MYSĽOCESTOVATEĽA

POKRAČOVANIE KAPITOLY 6

„Presne tak. Ako tak pozerám Emori odviedol s tvojim výcvikom skvelú prácu. Som veľmi rada, že neupustil z kvality."

„Nepamätal som si to všetko. Moja myseľ ma opäť nepočúva. Ach..." zúfalo som odpovedal. Vstal som a začal som sa prechádzať po stanici.

„Nerob si z toho veľkú hlavu. Príde čas, keď to pominie," povedala Debbie zatiaľ čo sa dvíhala zo zeme.

„Mňa to už nebaví. Všetko sa to len komplikuje. Nevydržím to."

„Počúvaj ma ty drama queen. Vzchop sa a buď ako muž. Nie je čas na nariekanie. Musíme prísť na to, ako sa odtiaľ dostať," sebavedomo prehlásila Debbie.

Prešli sme až k malému bufetu a sadli sme si na lavičku pred ním. Poznáte ten pocit, keď si neviete na niečo spomenúť? Ach, načo sa vás to pýtam, určite áno. Keďže bola Debbie ešte malátna, nefungovala jej myseľ na sto percent. Sústredil som sa na dieru v mojich nohaviciach a pri pohľade na ňu som si všimol svoju dýku, ktorú som mal založenú v puzdre.

„Mám to, ako sme na toto mohli zabudnúť," vykríkol som nahlas.

„Kruh Trinity nám otvorí portál..." pokračoval som.

„Jeremy, napadlo to aj mne, ale nie sme traja a nemáme tri krištáľové dýky," odvrkla.

„Aaach...zabudol som, že tu nie je zvyšok."

Keď som nervózny, tak rád skáčem na mieste. Je to čudácke, ale pomáha mi to rozmýšľať a uvoľniť sa. Debbie na mňa pozerala ako na paka. Keď som si tak skackal, tak mi spod mikiny vyšiel môj prívesok a omotal sa mi okolo hlavy. Bol jednoduchý. Medené pierko zavesené na tenkej koženej šnúrke. Zastal som, aby som si ho napravil.

„Čo to máš za náhrdelník?" opýtala sa ma Debbs.

„Je to prívesok od mojej mamky. Dala mi ho pri narodení. Snažím sa ho nosiť každý deň," odpovedal som.

Debbie sa priblížila ku mne a detailne sa naňho pozrela.

„No to ma podrž. Veď to je znak Leviositatem. Pierko nádeje a lásky. Je to istá forma ochrany," s ohromným nadšením odpovedala. Pozerala sa naňho ešte chvíľu a odrhla mi ho.

„Heej, prečo si to urobila?

„Pierko má v sebe zvláštnu silu, možno práve vďaka nemu nie si tak ovládaný mysľou. Vieš, ľudia zvyčajne neprežijú to, čo ty."

Rozbehla sa a ja som utekal za ňou. Vyšli sme vonku. Bolo teplo a stmievalo sa. V oknách na stanici som si všimol jemný odraz zapadajúceho slnka. Debbie na nič nečakala a vrazila svoju dýku do zeme.

„Počkaj! Čo Emori a Hil?"

Schmatla mi ruku a otočila ňou.

1940/2004

Keďže Debbie nemala toľko síl, ako predtým, videli sme Hil a Emoriho naraz. Emori bežal po námestí Bratislavy a následne sa preniesol. Úspešne unikol Hansovi. Vzápätí sme videli tetu Hil ako zasiahla Dereka svojim nožom priamo do spánku. Následne sa premiestnila na neznáme miesto. Keďže sme zmrazení v čase nedokážeme vidieť to, čo robia po ďalšom presune.

„Sú v bezpečí. Predpokladám, že nás všetci začnú hľadať. Musíme to vyskúšať."

Z puzdra som schmatol svoj krištáľový nôž a zabodol som ho do voľného miesta medzi dlažbou. Ostalo jediné. Aktivácia kruhu Trinity. Debbie zobrala medené pierko a položila ho na zem tak, aby spolu s dýkami vytvorili trojuholník.

Nič sa nedialo. Naša jediná nádej bola preč. Sedeli sme na zemi okolo kruhu. Mesačné svetlo zakrylo Budapešť. Všimol som si, že sa na našich zbraniach začali ukazovať ornamenty. Vlnky, čiaročky a malé hviezdičky. Obaja sme na to pozerali so zasneným pohľadom. Môj prívesok sa rozsvietil na modro a okolo predmetov sa vzniesol menší oblak. Nahli sme sa rovno k úkazu. Okolo nás sa postupne začali objavovať ľudia. Čas sa rozmrazuje. Pozreli sme sa na seba a v tom nás to stiahlo.

Dopadli sme na čalúnený gauč. Debbie sa hneď prekoprcla na zem. Začal som sa smiať. Vzápätí sa mi dýky zapichli rovno k nohám. Čo sa týka prívesku, tak on pristál s gráciou do misky s ovocím.

Počul som kroky, teda riadne šľapaje po schodoch. Pribehol k nám.

„Neverím, že ste tu," skríkol Emori. Priskočil ku gauču a objal nás.

„Mysleli sme, že sme o vás prišli. Anthony nám povedal, že vás zmrazil v čase. Použil tú najťažšiu formu, ktorú by ani on sám nezrušil."

„Anthony vám povedal?" nechápavo som sa spýtal.

„Podarilo sa nám ho zajať. Natrafili sme naňho pred Sídlom. Bol zmätený. Teta Hil ho práve stráži v tréningovej miestnosti."

Pozerali sme naňho so spadnutými sánkami.

„Boli ste preč niekoľko dní a nám sa to podarilo zistiť. Mysleli sme si, že je to už zbytočné. Plánovali sme porušiť pravidlá a zabiť ho a..."

„Čo...čo ste zistili?" nenechal som ho dopovedať.

„Jeremiah, vieme kde je Lesley."