Kroniky Armády času - DENNÍK MYSĽOCESTOVATEĽA

POKRAČOVANIE KAPITOLY 7

Presne tak, farba pri ktorej by sme sa mali zastaviť, ale my sme pokračovali. Myslím, že som vám to zabudol spomenúť. Schody reagujú na náladu, ktorá je v miestnosti presne tak, ako prstienky, ktoré sme nosili ako malé deti. Je to spôsobené senzormi v podlahe a skenerom pri dverách. Počas môjho pobytu v Sídle ešte nemali inú farbu než modrú a zelenú. Ach, až na ten deň keď sa pominuli naši. Vtedy to bola purpurová. Dnes je to slabší odtieň, ale aj tak mám rešpekt. Kombinuje sa naša nálada s Ranimákom. Neviem, čo mám čakať.

Vyšli sme teda až pred dvere, za ktorými som trávil väčšinu svojho času v Sídle. On sa v nej nenachádzal. Neboli by predsa takí hlúpi, aby ho dali rovno k nášmu tajnému vybaveniu. Otočili sme sa na opätku doprava. V tejto budove je nespočetne veľa miestností, o ktorých asi ani neviem, takže ma každá „prechádzka" chodbami dokáže niečím prekvapiť. Emori otvoril piate dvere od zábradlia. Vošli sme do miestnosti, ktorej steny boli pokryté čierno-bielymi pásmi. Začalo sa mi točiť v hlave a presne preto je tu taká tapeta. Týmto spôsobom máme oslabiť nepriateľov, ktorí sa nachádzajú v celách. Škoda, že sa nám to trochu nevypláca a vplýva to aj na nás. Každý pás mal v sebe zabudované dvere, takže dokopy som videl štyri kľučky. V strede miestnosti sa ironicky nachádzal malý stolík s bielou vázou a ružou v rovnakej farbe. Všetko bolo osvetlené ako exponáty v múzeu. Nerozumiem týmto maškarádam, ale asi si na takéto detaily Stefan potrpel, keď budovali tento komplex.

Vedel som presne, za ktorými dverami sa nachádza. Ľudia, jeho pach bol neskutočný. Tentokrát mi to pripomínalo kombináciu mokrej hliny, spečeného chleba a mätového čaju. Krútil som nosom a párkrát som si ho aj zakryl rukávom mikiny. Emori sa na mňa pozeral ako na čudáka, ale myšlienkami som mu vysvetľoval, čo všetko cítim a ako ho vlastne vnímam. On má veľmi veľkú a bujnú predstavivosť, takže akýmsi spôsobom začal krútiť nosom aj on. V ten moment to bola celkom úsmevná príhoda, aj keď ste to na našich výrazoch nemohli spozorovať. Robil som len malé kroky, ale podarilo sa mi zakopnúť o roh koberca, ktorý bol pod stolíkom. Váza sa zatriasla, ale udržala to.

Za ten čas prešiel Emčo k dvojitým dverám. Tentokrát nebolo potrebné žiadne číslo na to, aby sa otvorili. Zabezpečenie je oveľa zložitejšie. Prešiel som k nemu. Senzor mu skenoval sietnicu oka a dokonca musel vložiť prst do hmoty, ktorá mi pripomínala želatínu. Týmto spôsobom mu to overilo odtlačky prstov. Spomenul som si na filmy, kde hrala Cameron Diaz, Drew Barrymore a Lucy Liu. Presne tak, ak ich poznáš, tak vieš, že je to film Charlieho anjeli, môj obľúbený. Nemyslel som si, že niečo podobné uvidím naživo a v takej dobe ako je dnes. Systém nás prijal a veľkými zelenými písmenami sa zobrazil názov „ACCESS GRANTED". Vzápätí som počul, ako sa odomkli dvere. Odsunuli sa a ja som ho opäť videl. Spravil som krok, ktorý mi zaručil to, že som bol v cele. Steny už neboli pokryté farbami. Bolo to chladnejšie. Kov a reťaze. Sedel v strede na kresle, ktoré bolo pripevnené niekoľko centimetrov vo vzduchu. Okolo pásu, rúk a nôh mal omotané medené opasky so zabudovanými senzormi. Hlavu mal zaklonenú dopredu. Kvapky potu mu padali na kovovú podlahu.

Keď sme vstúpili, tak nás zaregistroval a pridvihol svoju hlavu hore, aby nás videl. Po dlhšom čase sme boli opäť zoči-voči sebe. Keď ma zahliadol, tak sa vytreštenými očami oprel o kreslo.

„To...to nie je možné. Čo tu ty robíš?" opýtal sa ma s chrapľavým hlasom.

„Ani tvoja najsilnejšia mágia mi nezabráni stretnúť sa s Lesley, ty parchant."

Jeho pohľad ma vyprovokoval. Neovládol som sa rozbehol som sa rovno k nemu. Vyskočil som na platformu a schmatol so ho za károvanú košeľu. Snažil som sa z neho vytriasť dušu. Emori ma odťahoval, takže ešte na poslednú chvíľu som mu vpálil päsťou do gebule. Začal krvácať, ale bolo mi to jedno. Nech je rád, že neskončil horšie.

„NeTIroTIb toTI, neTIbuTIď aTIkoTi jaTI," kričal po mne Emori.

Bol som tak rozzúrený, že som ho mal sto chutí roztrieskať. Viete čo spravil potom? Začal sa smiať. Bavilo ho to, že sa tak rozčuľujem. Robia to všetci Ranimáci, takže on nie je výnimkou. Vzchopil som sa a vytmavil som mu to.

„Drahý Anthony, po smiechu býva plač," odpovedal som so zdvihnutým obočím.

Prešiel som až k hlavnej rozvodni. Emori pribehol za mnou a upokojil ma. Presvedčil ma o tom, že žiadne elektro šoky či podobné týranie nepomôže. Dotkol sa mi spánkov a vtisol mi jeho myšlienky do hlavy. Povedal mi v nich, že sa Stefan a Hil domnievajú, že moja schopnosť dokáže aj niečo viac (predpokladám, že sa inšpirovali tým, čo dokáže Ethan). Spoločne rozoberali to, že pri správnej koncentrácii mu odhalím myseľ a tak bude Emori schopný prečítať jeho myšlienky. Nemajú to nijak podložené, ale šanca tam je.

Pod rozvodňou bola skriňa a v nej malé fľaštičky. Mali tvar menšieho parfumu a etiketa bola už zožltnutá. Bola to biela tekutina, v ktorej plávali strieborné papieriky. Emčo mi opäť priložil prsty ku hlave a povedal mi, že keď to vypil, tak sa mu objavila opäť zdokonalila jeho schopnosť. Konkrétne tá, ktorú práve využíva. Najprv som sa zdráhal, ale dávalo to zmysel. Otvoril som to. Priložil som si vrchnák k nozdrám a ovoňal som to.

„Sirup proti kašľu," pomyslel som si.

Na nič som nečakal. Zaklonil som hlavu a šupol som to do seba.