Kroniky Armády času - DENNÍK MYSĽOCESTOVATEĽA

POKRAČOVANIE KAPITOLY 3

Medzitým som tam stál ako taká troska, ktorá dostala naložené od svojho otca. Viete, prvýkrát som sa cítil, že nemám nad ničím kontrolu. Odrazu som sa mal pocit ako na základnej škole, keď mi každý deň niekto nadával a vyháňal so stoličkou preč z učebne. Pozrel sa na mňa a pokračoval.

„Už žiadne otázky! Je ti to jasné?"

Prikývol som.

„Láskavo sa vzmuž a nebuď padavka. Nezabudni, že ti čítam myšlienky."

Po tejto slovnej facke som si všimol, že celá (teraz už reálna) výcviková miestnosť mi pripomínala lanové centrum. Všade samé povrazy. Viseli zo stropov a dokonca boli pripevnené aj o zem. Okrem toho tam boli všade protihlukové peny a kopec oblečenia.

Emori si zobral popruhy a vliezol do nich. Následne sa nimi pripojil k okolitým povrazom. Prikázal to aj mne. Jasne, trvalo mi to dlho a celý čas som nadával. Emori len prekrúcal očami a stískal zuby. Po niekoľkých minútach som bol ready. Všimol som si, že držal v ruke tablet, do ktorého naťukal číslo 3-9-2-4.

Hneď po tom nás laná zodvihli do vzduchu. Bola to fest šupa, ale to, čo nasledovalo ďalej bol horor. Začali sme sa točiť ako na najhoršom kolotoči a všade začali blikať zeleno-modré svetlá. Zastali sme. Môj obed (nečakane) ostal na podlahe.

Zodvihol som hlavu a otvoril oči. Nachádzali sme sa na pláži a pred nami stáli traja muži oblečení v zelených vestách. Nevedel som, čo sa stalo. Zrazu som počul Emoriho hlas v mojej hlave, ktorý mi povedal, že mám ísť na nich. Videl som, ako sa rozbehol na jedného z nich a spacifikoval ho. Toľko sált som nikdy nevidel. Posledný kop odrovnal muža v zelenom, ktorý padol rovno do horúceho piesku. Nárazom zmizol. Proste puf. Prach a koniec. Nebol tam.

To isté spravil aj s druhým. Pozeral som na to s otvorenými ústami a premýšľa som nad tým, či takéto veci dokážem aj ja. Emori na mňa kričal, ale ja som ho nepočul. V tej chvíli sa na mňa valil tučný spotený chlap. Rozbehol som sa oproti a pomyslel som si, že bolo by fakt cool keby som urobil salto a preskočil ho. Verte či nie, stalo sa to. Následne som ho kopol, ale on mi chytil nohu a prehodil ma na zem. Emori ho nakoniec dorazil. Od radosti som začal robiť saltá vzad, až kým som sa nestretol so svojimi strávenými raňajkami.

„Čo to vyvádzaš? Decko jedno bláznivé. Sústreď sa!"

„Ja sa snažím, ale neviem čo mám robiť!" odpovedal som so zvyškami jedla na brade.

V tom sa Emori rozbehol oproti mne a vrazil do mňa. Chalanisko má ale silu. Obrátilo nás to a ja som nič nevidel. Otvoril som oči. Opäť bolo všetko zahmlené. Vidím laná.

„Určite sme cestovali časom a vrátili sme sa opäť do výcvikovej miestnosti," pomyslel som si.

„Jeremiah, toto celé je jedna veľká simulácia. Presne to, čo si videl by sa stalo vtedy, keby si stretol Ranimákov teraz. Totálne nepripravený. Nechal si to všetko na mne. To, že budem pri tebe neznamená, že za teba odvediem všetku prácu!"

„Ja som nevedel, čo sa deje. Čo som akože mal robiť? Nič si mi nepovedal!"

„Myslíš si, že ti tvoje budúce cesty neprinesú nejaké prekvapenia? Nemáš zaručené, že sa neprenesieš na nejaké neznáme miesto hneď po tom, ako zatvoríš dvere! Počúvaj ma chlape, oni sa ťa pokúsia zabiť. Nechcú aby si sa stretol s Lesley...pfuj...Keď už rozprávam o dverách, tak zatvor ich z druhej strany. Na dnes máš dosť. Zajtra o šiestej budeš tu dole."

„Rozumiem."

„Nemeškaj, inak si to odnesie tvoja myseľ."

Vyšiel som von a pomaly schádzal po zdanlivo modrých sklenených schodoch. Bol som naozaj vyčerpaný. Už od mala mi bolo stále zle na kolotočoch a teraz som na nich pravidelne. Keď som prešiel okolo činiek, všimol som si Gabs ako cvičí s povrazmi.

„Pridaj sa ku mne Jerrie!" zakričala.

„Ach, ja mám dnes tých povrazov už povrch hlavy. Radšej nabudúce. Idem si ľahnúť," odvetil som. Gabi pokračovala v činnosti a ja som si všimol, že za ňou sa nachádzali ďalšie dvere. Videl som, že sú tam obrazy. Vstúpil som dnu. Nikdy ma nezaujímali umelecké diela, ale mať originál Pabla, je fakt husté. Na zadnej stene sa nachádzala akási tabuľa a okolo nej kvety. Prišiel som bližšie. Visela tam fotka dievčaťa v rámčeku z margarétok. Bola nádherná. Gaštanové vlasy a úsmev ako z rozprávky. V pravom rohu však bola čierna páska. Je mi jasné, že už nie je medzi nami. Pod ňou bolo na drevenej podložke vyryté jej meno. Emily Sanders.

Zamrazilo ma. Lesley sa taktiež volá Sanders. Je to jej rodina? Prečo je v Sídle jej fotografia? Uprene som hľadel na jej podobizeň. Nahol som hlavu a zakričal som na sestru.

„Hej Gabi! Gabi!"

„No čo braček, rozmyslel si si tie laná?" odpovedala a pomaly išla z haly ku mne. Otočil som sa a pozrel som sa jej rovno do očí.

„Kto je Emily Sanders?"

Gabi ostala stáť a povzdychla si.

„Je čas ti povedať celú pravdu..." odpovedal a sadla si na gauč pod Pablom.