Kroniky Armády času - DENNÍK MYSĽOCESTOVATEĽA

KONIEC KAPITOLY 6

Pri tejto vete stál Emori ďalej od nás. V hlave som počul hlas. Neviem kto sa so mnou rozprával, ale povedal mi, že toto nie je reálne. Uvedomil som si, že všetko prebehlo až príliš jednoducho. Nerozmýšľal som a začal som konať. Rozbehol som sa teda naňho. Nárazom som sa prebudil. Ležal som s Debbie v Budapešti pri kruhu Trinity. Pozrel som sa na ňu s výrazom, ktorý by som prirovnal k splašenej krave.

„Bol si s našimi a všetko bolo odrazu dokonalé?" opýtala sa ma povýšenecky.

„Ja...bol som s Emorim. Boli sme v Sídle..."

„Prvá fáza, halucinácie," prerušila ma.

„Jeremy, išli sme do toho príliš rýchlo a neprebrali sme si negatíva tejto cesty. Povedz mi, kto by sa tak jednoducho dostal z časového väzenia? Nikto! Aký by to potom malo zmysel?"

Začudovane som na ňu pozeral a zároveň som sledoval kruh. Žiaril prenádherne.

„Pred niekoľkými rokmi sme sa učili o zmrazovaní času. Nedávala som veľký pozor, ale pamätám si, ako Stefan prízvukoval, že ak chceš prejsť kruhom Trinity, tak musíš podstúpiť aj toľko skúšok. Ty si prešiel prvým štádiom, halucináciami. Predpokladám, že ak je treťou časťou tvoj prívesok, tak podstúpime iba dve skúšky."

„O tomto počujem prvýkrát. Teda chceš mi povedať, že ty si so mnou nebola v Sídle a nespadla si z gauča a nesmial som sa z teba?" opäť som prekvapene reagoval.

„Počúvaj ma. Všetko bola halucinácia a bolo to v tvojej hlave. V tvojej mysli Jeremy."

S Debbie sme sa ešte hodnú chvíľu rozprávali. Snažil som sa dostať zo všetkého čo sa práve udialo. Nevedeli sme, čo bude ďalej a kedy príde ďalšia časť prechodu kruhom Trinity, takže sme si zaspomínali na časy keď sme nevedeli o cestovaní. Debbie bola na konzervatóriu a študovala spev. Veľmi ma to prekvapilo, keďže spev milujem aj ja. Pousmial som sa na ňu. Sedeli sme v tureckom sede a pozerali sme na seba. Dohodli sme sa, že ak všetko dobre dopadne, odpálime naším tancom a spevom strechu Sídla. Vtedy sme však nevedeli, že práve náš rozhovor aktivoval druhú skúšku.

Sedel som oproti Debbie a pozeral som sa na ňu ako spieva, tancuje a huláka na ulici. Oči mala opäť prevrátené a nereagovala na žiaden podnet. Bolo to celkom smiešne, ale v tejto situácii som sa bál prejaviť akúkoľvek emóciu. Myslel som si, že to tým pokašlem.

Pozrel som sa na hodinky. Jasné, nefungovali. Zdalo sa mi, že to prebieha príliš dlho. Učinil som základný krok. Postavil som sa a chytil som Debbie za ruku. Zrazu sa strhla a hodilo ju o zem. Schúlila sa a spustila neskutočný rev. Zľakol som sa až tak, že som spadol na zadok a udrel som si hlavu o dlažbu. Nebojte sa, nič sa mi nestalo. Vôbec ma nezaujímalo, že mi tečie krv. Dôležitá bola Debbie.

Rev ustúpil. Prišiel som k nej a ona otvorila oči. Bola celá roztrasená.

„Už je dobre. Si v bezpečí," objal som ju a snažil upokojiť.

„Neviem či to bola halucinácia, simulácia alebo pokus o žart, ale Jeremy, bola som priviazaná povrazmi a boli tam všetci Ranimáci. Týrali ma. Jeden mi vrazil dýku do ramena. Bolo to neskutočné. Kričali na mňa také slová, na ktoré len tak ľahko nezabudnem."

V tej chvíli som si uvedomil, že moja skúška bola najjednoduchšia a vyvádzal som okolo nej akoby to bolo to najhoršie. V živote je na ženy kladených veľmi veľa požiadaviek a oni to dokážu zvládnuť. Dnes mi Debbie ukázala, že aj cez všetko to vyčerpanie a smútok, dokázala prekonať takú ťažkú skúšku. Pozeral som sa na ňu. Nemal som potuchy ako reagovať. Opäť som ju objal. Hlavu mala položenú tak, že som jej dokázal dať malý bozk na čelo.