Kroniky Armády času - DENNÍK MYSĽOCESTOVATEĽA

KAPITOLA 3 // EMORI //

Ak je tvoj život na konci a ty chceš pokračovať do večnosti, je potrebné, aby si vošiel do svetla. Ja som do toho svetla vošiel, ale nečakal ma raj. Čakal ma iba tajomný pánko, o ktorom som sa dozvedel pred niekoľkými minútami. Neviem ako by som vám vysvetlil ten pocit, ale tá izba bola chladná a kvapky potu sa pomaly menili na studený pocit na mojom tele. Pri pohľade na všetky injekcie, ampulky a 2 ambulančné stoly ma mrazilo ešte viac. Slnečné lúče, ktoré prechádzali jedným jediným oknom v miestnosti ma aspoň na malú chvíľu dokázali ohriať. Ľudia, viem, že to znie akoby som vyvádzal, ale v takom strese som ešte nikdy nebol. Nevedel som, čo mám čakať a to, že bolo všetko v nemocničnej atmosfére ma vyvádzalo z miery. Keďže často stretávam niekoho nového, nemal som problém so začatím konverzácie. Emori stál hneď vedľa stoličky, ktoré pripomínala zubárovo kreslo.

„Čau Emori, ja som Jeremy. Gabs mi o tebe rozprávala...a.."

„Dvere."

„Ha? Dvere?"

„To ťa doma nič nenaučili? Zavri za sebou tie podrbané dvere!" odvetil so zvýšeným hlasom.

Išiel som zatvoriť tie dvere, ale ako som si všimol Gabi tam už nebola. Ostal som tam teda ja a Emori. Ak si ho chcete bližšie predstaviť, tak vedzte, že bol to zjav sám o sebe. Vyholené boky hlavy a vlasy prehodené dozadu. Mal hustú bradu, ktorá mu siahala do polovice krku. Musím poznamenať, že keď som fotil pre jeden denník, tak presne takto vyzerajú chalani v tejto brandži. Mne taká brada narastie asi tak za rok. Ej, zabudol by som na to, že jeho obočie nad pravým okom bolo (predpokladám) prirodzene rozdelené. Mal na sebe dlhý čierny kardigán, červený dres a kanady. Ja viem, všímam si možno zbytočné veci, ale toto asi patrí k mojej ďalšej chorobe. Viem si človeka obzrieť a potom si ešte dlho pamätám čo mal na sebe (žena, muž, proste všetci).

Keď som zabuchol dvere a otočil som sa, tak Emori tam už nebol. Pomyslel som si, že niekde odcestoval. Obzeral som sa a čakal som.

„Kde toľko trčíš? Myslíš, že tak nájdeš svoju babenku, ktorú tak nespútane miluješ? Makaj a poď sem!"

Pozeral som ako puk. Nikoho som nikde nevidel. Prešiel som teda ku kreslu a v tom som si všimol, že za ním boli strmé schody rovno dole. Išiel som dole. Nebude predsa Emori na mňa čakať, veď aj tak si myslí, že som lúzer.

„Jeremiah, nemyslím si, že si lúzer. Myslím si, že si lenivec a padavka. Čo si to mal za čudné myšlienkové pochody v hlave keď si vošiel do ambulancie?"

„Dopekla, ty...ty...vieš čítať myšlienky?"

Priblížil sa ku mne. Musím poznamenať, že bol o hlavu vyšší než ja.

„V našom prípade, bohužiaľ áno, viem čítať myšlienky. Mal by si si vrznúť predtým než budeme hľadať tvoju krásku. Tvoju nadržanú myseľ už nemôžem ďalej počúvať."

„Keď ja...ja..ja chcem s tým počkať na Lesley, je to moja vyvolená. Veď aj to proroctvo o tom hovorí a..aa..počkaj. Budeme hľadať? Ako to myslíš?"

Sám som tomu nechápal, že vedieme zrozumiteľnú konverzáciu, keďže je to proste Emori.

„Ach, chlapče, nemusíš veriť všetkému, čo hovorí to proroctvo...môže sa aj mýliť. Nad tým si neuvažoval? Myslíš si, že toľko rokov čakali práve na vás dvoch?....Nebudem ti tu vysvetľovať takéto sprostosti. Dôležité je, že si tu a potrebujem ťa vycvičiť, aby sme mohli cestovať. Žiaľ, Stefan ma poveril tým, aby som ťa vycvičil, dával pozor a zabezpečil to, že sa stretneš s tou Sandersovou," odpovedal s vážnou tvárou. Poviem vám, za tých niekoľko minút som na jeho tvári nevidel žiadne známky úsmevu.

„Myslíš, že by som sa tu s tebou vykecával? Prosím ťa, si len ďalšie decko, ktoré chcú poslať proti Jerosanovej kliatbe. Nič nové pod slnkom. Si len ďalšia hračka!"