Živil som v sebe nenávisť. Neviem kde sa to vo mne zobralo, ale naozaj som sa chcel pomstiť. Boli sme celkom v pohode, keďže Ranimáci majú prísť až o hodinu.
Objímal som tetu Hil ešte niekoľko sekúnd. Vystriedali sme sa a prehodili sme s ňou niekoľko slov. Povedala nám, že keď zabili môjho ocka, tak to cítila tak, ako on. Je to údel súrodeneckej lásky. Bol som rád, že ju vidím, ale strápená a vychudnutá tvár ju zmenila skoro na nepoznanie. Chceli sme jej podrobne vysvetliť presný plán útoku, ale nepodarilo sa nám to.
Strhol som sa. Zacítil som ten pach. Áno, presne ten. Pozrel som sa na Emoriho a Hil.
„Prišli..." povedal som nahlas.
„Počkaj, ale veď máme čas, ako je možné, že sú tu..." prekvapene zareagovala Debbie.
V tom som videl rozmazanú modrú šmuhu nad ňou. Počul som veľký krik. Na jej chrbte pristál Ranimák Anthony a priložil jej krištáľovú dýku k spánku. Spadla na zem. Na tréningu mi ju Emori ukazoval. Dokáže vás znehybniť a zmeravie vám celé telo. Nebudem klamať, aj ja mám jednu vo vrecku, ale čo s ňou? Všetko sa dialo príliš rýchlo. Okrem neho prišiel aj Derek a Hans. Pamätám si ich z fotiek. Poslali na nás tých najväčších zabijakov. Ešte nám tu chýba Ethan a budeme kompletní (na iróniu nie je čas).
„Toto je váš koniec parchanti," hrubým hlasom prehlásil Anthony.
„Snívaj ďalej zlato," pousmial sa Emori.
Keď to dopovedal, tak sa Anthony premiestnil preč. Derek a Hans sa rozbehli na nás. Vrazili do Emoriho a Hil. Spadli na zem a zmizli. Proste spadli a sú fuč.
Ja som ostal stáť na mieste. Necítil som nikoho. Chytala ma panika. Cítil som, ako mi kvapky potu stekajú po čele. Spamätal som sa a bežal som hneď za Debbie. Ležala tam nevládne, ale dýchala. Hladkal som ju po vlasoch ako Gabs. Na stanici nebol nikto. Dokonca ani pán v informačnej kabínke. Obzeral som sa všade.
„Je-re-my.."
Hneď ako som počul svoje meno, otočil som sa. Debbie sa prebudila. Hneď som sa jej snažil pomôcť. Podoprel som jej hlavu.
„Čo sa pokazilo?" opýtala sa ma zastretým hlasom.
Začal som jej všetko rozprávať, ale ona ma nepočúvala. Chytila ma za ruku a oči sa jej prevrátili dozadu. Videl som iba jej bielka.
„Jer, Hil je v roku 1940 a Emori je v roku 2004. My sme zmrazení v roku 2018," prehlásila.
Oči sa jej vrátili do pôvodnej podoby. Nič som sa nepýtal. Odpovede na moje otázky som dostal hneď za tým. Otočila mi rukou smerom doprava a ja som videl všetko ako na plátne. Videl som jej myšlienky. Jej schopnosť je báječná. Zatvoril som oči.
1940
Bolo to zahmlené, ale všimol som si, že je okolo Hil a Dereka nemecké vojsko. Prostredie mi pripomínalo Francúzsko. Následne mi to potvrdila veža. V tom som si spomenul na hodinu dejepisu s profesorkou Mackovou. V tomto roku vstúpili vojská do Paríža. Určite to vybral ten psychopat Derek. Nikto ich tam nespozoruje a veľmi jednoducho sa môžu pozabíjať. Musím uznať, že teta Hil je skvelá bojovníčka.
Prešli do malého obchodíku. Lietajú zo strany na stranu. Obraz sa mi stratil.
„Nie som dosť silná. Daj mi chvíľu," povzdychla Debbie.
Trochu sa mi točila hlava, takže prestávka ma potešila. Triasol som sa. Sme tu sami a dokonca sme zmrazení v čase. Povedal som to úplne s ľahkosťou, akoby som o tom niečo vedel. Spätne som si uvedomil, že nemám poňatia, čo to znamená.
„My sme zmrazení v čase?" opýtal som sa nechápavo.
„Pokiaľ sem nepríde Anthony, ostaneme tu tvrdnúť ako odpadlíci..."
„Stratení v čase," dopovedal som za Debbie.
YOU ARE READING
Kroniky Armády času - DENNÍK MYSĽOCESTOVATEĽA
FantasyÚprimná spoveď zakladateľa Armády času, ktorý sa po strednej škole dozvedel, že trpí unikátnou dedičnou chorobou postihujúcou jeho MYSEĽ, vďaka ktorej dokáže CESTOVAŤ časom. Láska mu však nebola nikdy dopriata. Nájde kvôli rodinnému prekliatiu svoju...
