Kroniky Armády času - DENNÍK MYSĽOCESTOVATEĽA

POKRAČOVANIE KAPITOLY 4

Nemám precestovaný svet ako zvyšok Sídla, takže každé nové mesto, či krajina ma dostane. Stanica v Budapešti je nádherná. Pripomína mi prostredie z príbehu Harryho Pottera. Popravde, nemal som veľa času na obzeranie, keďže Emori išiel tak rýchlo, že som sa nevedel chytiť na jeho krok.

„Hej, chlape, prečo tak uháňame?" opýtal som sa a medzitým som sa chytal za bok.

„Jeremiah, kvôli tomu, že si cestoval so mnou sme sa nedokázali premiestniť na konkrétne miesto. Vieš, sme v Maďarsku, ale potrebujeme sa dostať na letný festival."

„Nehovor mi, že ideme na Sziget!" odpovedal som s hviezdičkami v očiach.

„Ach, rád by som tam s tebou išiel, ale my sa musíme dostať do prepravného vozidla, ktoré zhodou náhod pokračuje až na fesťák."

„Prečo som stále blízko niečoho, ale neprídem ku tomu?" čudoval som sa.

„O chvíľu uvidíš, že sa z tej tvojej blízkosti tak skoro nespamätáš," odpovedal a pozrel sa na mňa s vážnou tvárou.

Prešli sme po dlhých schodoch rovno ku automatom s lístkami. Ľudia, naozaj som si myslel, že keď vieme cestovať časom, tak nemusíme platiť nič za letenky, lístky či parkovacie miesta. Myslím, že toto všetko ma naučili filmy, takže najlepšie by bolo nepozerať takýto žáner už nikdy. V podchode som si všimol niekoľko osôb, ktoré mali brutálne festivalové oblečenie. Určite by som sa nahodil aj aj, ale Emori mi nepovedal konkrétne miesto cesty. Stojíme pri automatoch a maturujeme nad nimi. Aj keď je Ečko starší, to neznamená, že vie všetko, aj keď som to od neho očakával.

„Opýtajme sa niekoho na to. Zbytočne strácame čas a na druhú stranu nič za to nedáme," navrhol som mu.

Pomaly sme prechádzali k okienku s informáciami. Nechceli sme sa pýtať nikoho na okolo, keďže po maďarsky nevie ani jeden z nás. Prišli sme až k dverám.

„Dobre, ale ja klopem a ty sa pýtaš," odpovedal so všetkou vážnosťou.

V tej chvíli som dostal taký záchvat smiechu, že by ste tomu neverili. Krčil som sa a chytal za brucho. Pripomenulo mi to všetky moje dni na škole. Robili sme to so spolužiakmi neustále. Nechal som ho teda zaklopať a čakali sme. Neviem, či sme chytili práve obedňajšiu prestávku alebo čo, ale nikto neprichádzal. Pomaly sme odchádzali. Odrazu sme počuli ako na nás niekto kričí.

„Good Morning and welcome to Budapest, I'm your...." ženský hlas pokračoval naučenú formulku. V tom sme sa otočili. Skoro som odpadol keď som videl, kto to rozpráva.

„...a sakra, čo tu vy dvaja robíte?" prekvapene zmenila svoju uvítaciu reč.

„Hil, korektná otázka bude, čo tu ty dopekla robíš?" vyhŕkol Emori.

„Deti, ja som tu v prestrojení a striehnem po Ranimákovi Anthonym, ktorý sa podľa nás má nachádzať práve tu. Predpokladáme, že z neho vytiahneme čo najviac informácii o tom, kde je Lesley."

„Leeesley," zasnene som povedal. Tento raz to neostalo iba v mojej hlave.

„Je to tu pre vás nebezpečné, preneste sa čo najrýchlejšie do Sídla a chalani, ešte stále ste mi nepovedali, čo tu robíte."

„Chystali sme sa na Sziget, ale nevedeli sme si kúpiť lístky," Emori sebavedome odpovedal.

„Veď tento rok sa v metre stratil Philip, riaditeľ inštitútu časozberačov," s vytreštenými očami pošepkala Hil.

„Hilda, ja nie som decko, viem, že sa nestratil. Zajal ho Ethan!"

„Emori! Hovorím vám, choďte domov, ešte nie ste dostatočne pripravení. Ethan má všetky naše vedomosti. Nepokladám ho už za svojho manžela, ale pochop, že ho nemôžeš dnes zabiť. Takáto zmena v minulosti by pohltila našu prítomnosť a možno by nenastalo ani spojenie Jeremyho a Lesley."

Keď som začul svoje meno, tak som zbystril pozornosť. Inak som tam celý čas stál ako také polienko.

„My sme išli cielene za Ethanom?" povedal som zhrozene a dosť nahlas.

V tom sa obzrel strážnik, ktorý stál pri hlavných schodoch a nasmeroval to rovno na nás. Nechápal som, keďže sa tam ľudia rozkrikovali oveľa hlasnejšie než ja. Strážnik sa začal škrabať po krku a zložil si masku. Ústa mi spadli až na prsia.

„Anthony!" zhrozila sa Hil.

„Utekajte a nechoďte hneď do Sídla! Vedia o vás, že ste tu. Emori, vieš čo máš robiť," dopovedala a rozbehla sa rovno na strážnika.

„UTIrgeTInt, uTIteTIkaTIj aTIkoTI viTIeTIš!" prehlásil Emori.

V tej chvíli som mal pocit, že sa poseriem. Prvá cesta do minulosti a hneď problém. Prečo ma to neprekvapuje? Bežali sme po schodoch rovno hore. Nepozerali sme na priestupky, takže cez cestu sme prešli rovno pomedzi autá. Do Emoriho jedno vrazilo, ale on sa prevrhol a dopadol s prehľadom na zem. Strach ma nabíjal a ja som bežal ešte rýchlejšie. Zacítil som vôňu Starbucksu. Mal som ho po svojej pravej strane. Keď som sa pozrel do výkladu, všimol som si, že nás zachytil ďalší Ranimák. Nerozumiem tomu, ako je možné, že som si ho všimol, či odlíšil od smrteľníkov. Proste to viem.

„Emoriiii, je tu ďalší.." kričal som.

Naháňal nás niekoľko blokov. Vo vytržení sme vošli do nejakého hotela, ktorý bol blízko. Preleteli sme cez recepciu ako splašené stádo. Vstúpili sme do výťahu. Irónia, však? Keď sa zatvárali dvere, tak som zahliadol nášho Ranimáka, ale za ním bolo niekoľko ďalších, ktorí ostali stáť pri vchode.

„Musíme ísť na strechu," zahlásil E.

„Tuturituturitutututu," hrala otravná hudba vnútri.

Lapali sme po dychu. Uvedomil som si, že až taký veľký nábeh nemáme. Dvere sa otvorili na 65. poschodí. Prezidentský apartmán hovorili. Prečo si tam nemôžem ľahnúť. Ach.

Vpravo boli dvere, ktoré smerovali až hore. Vyšli sme po niekoľkých schodoch na strechu. Bolo strašne horúco. Potili sme sa ako prasce. Ako by som to opísal, predstavte si, že stojíte pod sprchou a kvapky vody vám veľkou rýchlosťou stekajú po tele. Presne to sme zažili aj my. Keď som stúpil na plech, cítil som jemné zasyčanie. Stáli sme tam a rozmýšľali, čo budeme robiť.

„Preniesť sa predsa nemôžeme, veď nemáme priestor na rozbeh," pomyslel som si.

„Jeremiah."

„Emori, prišiel si na to, čo spravíme?"

Zadychčaní Ranimáci vyšli na strechu. Sakra, oni ale majú kondičku.

„Máte to spočítané," zaznel temný hlas.