Kroniky Armády času - DENNÍK MYSĽOCESTOVATEĽA

KONIEC KAPITOLY 5

Všimol som si, že v našej rodine to máme v povahe. Každý sa tu hrá na nejaké veľké zvieratá, ale v skutočnosti máme láskavé úmysly. Aj keď Debbie nebola naša, trávenie času s nimi ju zmenilo, preto som takéto správanie ani neriešil. Povedal som si, že zatnem zuby a nebudem drzo odpovedať. Ide predsa o Lesley a moju milovanú rodinu. Debbie sa ani poriadne nepozdravila. Prešla chodbou rovno k Stefanovi, ktorému niečo pošepla. Hovorí sa, že v spoločnosti sa takéto veci nerobia, ale pre ňu to očividne neplatí. Následne schmatla Emoriho a namierili si to rovno dole do tréningovej haly. Ja som tam stál ako zvyčajne. Pomaly začnem brať moje státie na rôznych miestach ako nejakú nepreskúmanú „super" schopnosť.

„Jeremy nefilozofuj tam opäť a poď za nami, ale rýchlo!" zakričal Emori.

Nasledoval som ich, ale držal som si mierny odstup. Som ja vôbec odvážny chalan, keď mám strach z Debbie? Na čo sa vás to pýtam, keď aj tak mi nestihnete odpovedať. Nie žeby som vás podceňoval, ale keď sme zastali pri strojoch v hale, prehovorila na mňa.

„Takže teraz si ty tá hračka, čo má zrušiť kliatbu?" vyrukovala na mňa a provokačne prežúvala žuvačku.

„Ak sa budeš rozprávať takýmto spôsobom, tak.."

„..tak čo? Sám nespasíš túto rodinu. Si vyvolený, ale potrebuješ moju pomoc."

„Ja to už nezvládnem. Prečo sa každý správa tak tvrdo? Stratil som svoju najmilšiu sestričku a ocka. Neviem kde mám lásku života a príde nám do domu nejaká bojovníčka, čo sa bude správať ako Emori na začiatku tréningu? Takú pomoc nepotrebujem..."

„Wou, wou, wou, chlape...váž slová," odpovedal Emori, ale videl som na ňom známky mierneho úsmevu. My sme si to všetko vyrozprávali, takže toto bol naozaj iba môj skrat a on to vedel. Vie mi predsa čítať myšlienky, no nie?

„Nie som milá, nebola som milá a kvôli tebe to meniť nebudem. Hovorila ti niekedy tvoja sestra o DEGe?" pokračovala Debbie.

„Noo...hmm...vravela mi, že tak si hovorili spoločne s kamarátkami," odvetil som.

„Presne tak chlapče, Debbie, Emily a Gabi. Boli sme nerozlučná trojka až kým ma nepovolali do Londýna na zastupiteľstvo. Následne zomrela Emily. Nedokázala som sa vrátiť. Bolo to neskutočne ťažké. S tvojou sestrou som ostala v kontakte. Teraz odišla aj ona. Viem si predstaviť čo prežívaš, takže nerob tu zo seba chúďa. Všetko sa deje pre niečo a Emori mi spomínal tvoje schopnosti."

Pristúpila ku mne a položila svoje ruky na moje plecia.

„Spolu to dokážeme. Zlom už nastal. Teraz to bude boj," vyhŕkla a zodvihla jedno obočie.

Nahlas som si povzdychol. Prešli sme k stolu v tvare elipsy. Na sklenenej stene sa zobrazila domovská stránka nášho počítača. Na pozadí boli odfotený môj a Emoriho holý zadok. Mal to byť vtip pre partiu, keďže sme to zariadenie tak často nepoužívali. Debbie a Stefan postupne spísali, čo sme vedeli o našom spoločnom dni v Maďarsku. Prešli sme si stratégiu útoku a následného zajatia. Pripomenul som im, že v ten deň bolo neskutočne horúco, takže čierne oblečenie si na seba nedáme. Celá porada netrvala dlho. Išlo to ako po masle. Každý vedel, čo má robiť. Dokonca sme si spravili aj záložný plán, v ktorom bude aj teta Hil. Nevieme s istotou povedať či tam bude, takže počítame so všetkým. Verte mi, každý z nás sa bojí, čo bude ďalej. Postavili sme sa a namierili sme si to rovno k postrojom. Nemyslel som si, že ich využijeme práve v takejto situácii, ale nič s tým nespravíme.

Prvýkrát si oblečiem špeciálne upravené nohavice a mikinu. Mali by nám pomôcť pri rôznom počasí. Pri vysokých teplotách nás budú chladiť a naopak. Tieto vecičky vynašla Gabs spolu so Stefanom. Chcela byť návrhárkou. So sketchmi som jej pomáhal aj ja. Vtedy som ani netušil, že to robí pre ľudí, ktorí cestujú časom.

Sedel som na lavičke v našej prezliekarni. Cítil som to prázdno v srdci, ale vzchopil som sa. Obliekol som si tieto lesklé nohavice s bielo-žltými pásikmi po krajoch a vrch v rovnakom štýle. Dohodli sme sa, že si zoberieme tenisky s hrubými podrážkami. Milujem ich, takže som veľmi rád, že súhlasili. Keď som sa tak pozeral do zrkadla, spomenul som si na môj starý život, kde som celé dni sedel na instagrame a robil Q&A v storkách. Chýba mi to, ale toto je reálny život. Riešime skutočné problémy.

Všetci sme vyšli naraz z miestností. Vyzerali sme ako v tých cool filmoch s Avengermi.

„Rozbeh a ideme na to," zahlásila Debbie.

„Ehmm...musíme použiť miestnosť s krištáľom, keďže mladý cestuje svojou bujnou mysľou a pri takej konkrétnej udalosti sa to môže pokaziť," oznámil Emori.

„Jasne, zabudla som na to," odpovedala a prstom si buchla po čele.

Zo stola sme si zobrali nože zatočené dovnútra. Osobne ho neplánujem použiť, ale človek nikdy nevie. Išli sme teda miernym poklusom až na horné podlažie. Svetielka ešte viseli po stenách. Otvorili sme dvere a postavili sme sa okolo Juniveju. Pochytali sme sa za ruky. Medzitým nám Stefan skontroloval postroje.

„Je to na tebe Jeremy. Mysli na ten deň..." odvetila Debbie.

Stihlo mi zadok, ale sebavedomo som začal odpočítavať.

„O 3, 2, 2 a pol, 1..."

Nadýchol som sa plnými dúškami vzduchu, ktorý sa začal pred nami víriť. Junivej opäť žiaril. Dnes to bolo iné. Zodvihlo nás to do vzduchu a začali sme sa točiť okolo neho. Okolo nás začali šľahať malá iskry. Jedna mi vletela do oka. Snažil som dostať k oku, ale tlak ma nepustil. Točili sme sa hodnú chvíľu. Odrazu sme zastali. Pripomínalo to astronautov vo vesmíre. V tú chvíľu som si pomyslel na informačnú miestnosť a cink. Boli sme tam. Stáli sme rovno pred ňou. Naokolo nebol nikto, takže nás nespozorovali. Zaklopal som a vzápätí mi dvere otvoril nejaký domáci, ktorý začal s naučenou formulkou.

„Teta Hil tu nie je," povedal som nahlas.

Bol som sklamaný, keďže tak by sme boli silnejší a Hilda je lovec. Vie ako na nich.

„To sa dalo čakať. Pokračujeme podľa plánu bez nej," odpovedala Debbie.

Poďakovali sme informátorovi za nič a otočili sme sa. Stála tam s úsmevom na tvári.

„Hádam ste si nemysleli, že tu budete sami. Anthony je prefíkanec. Ušiel mi aj minule. Deti ja.." nestihla dopovedať. Rozbehol som sa za ňou a objal som ju.

„Chýbala si mi," so slzami v očiach som jej pošepol.

Tieto slová som povedal nahlas, ale hlavou mi prechádzala jedna zásadná veta. Utešoval som sa ňou.

„Jeremy, vitaj v Budapešti. Máš druhú šancu, toto je deň pomsty!"