Kroniky Armády času - DENNÍK MYSĽOCESTOVATEĽA

KONIEC KAPITOLY 10

- O 4 mesiace neskôr –

Ako malý som stále sníval o úplnej rodine, ktorá žije vo veľkom dome s bazénom a psom vo voliére. Nikdy som to nedostal. Bol som za to šikanovaný a dievčatá sa mi otáčali chrbtom. Riadil som sa jedným mottom, a to: „Budúcnosť patrí tým, ktorí veria v krásu svojich snov." Veľmi významné slová, ktoré v tejto chvíli môžem potvrdiť. Po zdolaní dedičnej choroby som so svojou osudom vyvolenou Lesley na pláži. Ja si tu píšem knihu a ona chytá bronz. Je to šupa. Stále sa musím mračiť na chlapov, čo ju okukujú. 

Nachádzame sa na Srí Lanke, teda aspoň v túto chvíľu. Hneď po tom, ako sme sa všetci vrátili domov z Talianska, nastalo niekoľko zmien. Zastupiteľstvo nemalo žiadneho vierohodného vodcu a ľud zvolil Stefana, ktorý však tento post prenechal Emorimu. Povedal, že už by si mohol aj on užívať dôchodok. Po jeho nástupe sme dostali špeciálny výcvik a naučili sme sa ovládať prenášanie v prítomnosti. Preto som vám pred chvíľkou spomínal, že pre tento moment sme v tejto destinácii. Emily zasadla na stoličku vice prezidentky a spoločne s Emorim riadia svet cestovateľov času. Snívajú vo veľkom a cestujú podobne ako my. Škoda, že majú čas iba počas víkendov. Debbie sa dostala do armády a trénuje mladých cestovateľov. Je to práca podobná tomu, čo robil Emčo, avšak tentokrát je to pre stranu dobra a nikto ju nemanipuluje. Gabs sa stará o Sídlo a našla si priateľa, dokonca spolu začali bývať. 

Otec je rozlietaný po celom svete. Aj keď už nie sme v ohrození Ranimákov a ich vodcov, strana zla si môže nájsť cestu k nám kedykoľvek. Musíme byť pripravení. Teta Hil a Andrew sa po mesiaci a pol vzali u nás na záhrade. Bola to skvelá oslava. Nikto nevie, kde sa mladomanželia nachádzajú, ale nás to neprekvapuje. Teta Hil má proste rada svoje súkromie.

Konečne prišiel rad na mňa a Lesley. My dvaja cestujeme po svete a snažíme sa „pokrstiť" každý kút sveta. Nikdy v živote som nebol šťastnejší. Teraz sa ku mne pridala a práve číta, čo píšem. Prečítala si tento príbeh a poďakovala mi, že som spísal všetko, čo sme zažili. Pripomenula mi, že sme spoločne v Jakarte zložili báseň nášho dobrodružstva. Toto je ona.

Keď si mladý človek lásku hľadá,

nebude mu tak ľahko daná.

Vo všetkom má prsty všemocný ČAS,

ten dokáže ukázať, čo je v nás.

ZISTENIE, že som iný vo mne niečo nové vzbudilo,

to, že SPOLU s EMORIM budem LETIEŤ ČASOM ma na nový život pripravilo.

MOMENTOM ZLOMU nazvem deň, keď som ZOČI-VOČI videl toho vraha,

nečakal však, že mojou METAMORFÓZOU a jeho zničením zistím, kde je moja drahá.

CASTELLO SCAIGERO ju držal odo mňa,

my sme však šikovne spečatili svoj osud ešte toho dňa.

Spoločne prekonáme každý stav našej MYSLE,

veď jej ČAS nám opäť ukáže, aký to má pre nás zmysel.

Básnické črevo máme asi v rodine. Dúfam, že ho zdedia aj naši potomkovia, ktorých sa už nevieme dočkať.

Ako to napísať. No, toto je koniec. Je šanca, že sa ešte niekedy budeme vidieť, takže majte oči na stopkách.

Volám sa Jeremy, a toto bol môj obyčajno-neobyčajný príbeh.

PS1: Určite viete, čo nasledovalo hneď po dopísaní tejto kapitoly.

PS2: Naša báseň obsahuje názvy každej jednej kapitoly, preto sme ich zvýraznili.

PS3: Máme vás radi.