Kroniky Armády času - DENNÍK MYSĽOCESTOVATEĽA

KAPITOLA 10 // ČAS MYSLE //

Vždy som sa snažil žiť tak, aby ma spoločnosť nesúdila a nikoho som neurazil. Podobný prístup som mal aj k dievčatám a už keď som sa odhodlal vykonať zmeny, tak sa mi do toho priplietla naša prekliata choroba. Bol som naozaj nahnevaný, ale od toho dňa, keď som sedel v aute a prvýkrát uvidel Lesley, som vedel, že sa môj život zmení. Nečakal som, že stratím všetko. Som mladý a udalosti posledných mesiacov ma zocelili. Dokonca by som mohol povedať, že som novou verziou Jeremyho, keďže moje schopnosti sú na najvyššej úrovni už v takom mladom veku. Pravdou však je, že v tomto momente už nemusím o ničom polemizovať a robiť si nereálne predstavy.

Jej pohľad ma prebodáva a cítim slabé šteklenie v brušku. Vlasy má ešte stále mokré a niekoľko prameňov jej padá do očí. Nikdy som sa takto necítil. Viem, že teraz je moja budúcnosť jasná. Život s Lesley je moja budúcnosť.

Našu zamilovanú chvíľku prerušil Stefan. Naklonil sa k nám a opýtal sa ma, čo som presne spravil pod vodou. Vedel som, že sme sa mali spojiť, ale tam to nefungovalo.

„Stefan, pobozkal som Lesley a naše osudy sa nespojili. Čo sa stalo?" veľmi zvedavo som sa opýtal.

„Voda bola neutralizovaná a povedzme si na rovinu, že ste obaja neboli pri plnom vedomí," odpovedal s ľahkosťou.

V tom prišiel z lesa Emori s Andrewom. Absolútne som si ich nevšimol odchádzať. Nečudujem sa. Haha.

„Našli sme to miesto Stefan," zahlásil Emori.

„Aké miesto?" nechápavo sa opýtala Lesley.

„Hľadali niečo vhodné pre vaše spojenie. zatiaľ sa nemôžeme vrátiť do Sídla. Ak nastane vaše spojenie, všetko sa zmení a my budeme schopní ísť domov," suverénne odpovedala Debbie.

„Ty si bola z nás troch stále hlavička," s úsmevom na svojej prenádhernej tvári povedala Lesley.

Postavili sme sa a ja som cítil čudný tlak v hlave. Nehovoril som to nikomu. Tráva, po ktorej sme sa prechádzali nám nesiahala ani po členky, no ale aj tak som cítil to jemné šteklenie.

Držal som ju za ruku. Môj kamoš dole sa mi už hlásil, ale vedel som to nejak ovládnuť. Pokožku mala jemnú a na prostredníku mala strieborný prsteň. Počas cesty sme sa veľmi nerozprávali, pretože Stefan s Debbie neustále rozprávali o tom, čo musíme robiť pri našom spojení, ale asi ti došlo, že sme ich vôbec nepočúvali. Okolo nás bolo niekoľko stromov, ktoré sa za niekoľko minút zmenili na hustý les. Prišli sme na celkom kamenistú lúku. Niekoľko balvanov sa povaľovalo okolo menších stromčekov, ale mňa nás najviac zaujímal ten, ktorý pripomínal veľké pierko. Rozšírený trojuholník a koniec, ktorý udával smer na les.

„Mám pocit, že je to až veľmi premyslené. Nemyslíte?" opýtal som sa váhavo.

„Príroda vie, že sme tu. Pripravila sa na nás a zaviedla nás až sem," prekvapivo odpovedala Lesley.

„Lesley má pravdu," vyšlo z Andrewa.

Povedali nám, že sa máme postaviť rovno do stredu kamenného podstavca. Všetci stáli naokolo. Vtedy som dostal príkaz.

„Kamenné pierko tu nie je náhodou. Už ti to asi došlo Jeremy, však?" povedala Debbie.

Vybral som si z vrecka na nohaviciach prívesok Leviositatem.

„Obaja ho chyťte pravou rukou a tou ľavou sa držte navzájom," pokračoval Stefan s presným postupom, ktorý sme vtedy nepočúvali. Okolo nás padla hmla a nevidel som tam okrem Lesley nikoho iného.

Pozerali sme sa spolu na prívesok a hneď potom sa nám stretol pohľad.

„Lesley Sanders, ja ťa milujem," pošepol som jej.

„Jeremiah Moreno. Milujem ťa."

Priblížil som sa k nej. Cítil som jej dych na svojich perách. Dotkli sme sa čelami a hľadeli sme si uprene do očí.

„Pre lepší svet budúcnosti," povedal som a obaja sme zatvorili oči.

Dotkol som sa jej nosa a svojimi ústami som sa zachytil jej hornej pery. Pokračoval som ďalej a ten bláznivý pocit na jazyku ani neviem opísať. Mal so pocit, že sa moje srdce rozteká. Následne sme sa oddialili a ona sa jemne zasmiala. Bola veľmi zlatá. Triasli sa nám ruky a mne stekal pot po čele.

V tej istej chvíli som zacítil na rukách slabé vibrácie, ktoré v priebehu niekoľkých sekúnd zosilneli. Spôsobil to prívesok, ktorý sa nekontrolovateľne začal hýbať a mykal nám s rukami.

Vedel som, že sa nám nič zlé nestane, ale tá biela žiara, ktorá nás svojim tlakom skoro odtrhla ma zneistila natoľko, že som sa začal obávať, ako to to celé dopadne.