Kroniky Armády času - DENNÍK MYSĽOCESTOVATEĽA

KONIEC KAPITOLY 7

Cítil som na jazyku sladkú chuť ríbezlí. V tej malej fľaštičke bolo sotva nápoja na 3 glgy, ale ja som si to rozdelil na dvakrát. Už ma poznáte. Som odhodlaný, ale nechávam si určitý odstup. Emori mi podal vodu na zapitie. Chytil som pohár do ruky, ale vyšmykol sa mi a padol na zem. Voda sa rozliala hneď vedľa mojich nôh. Bol to dlhý pád. Zdalo sa mi, že to vidím spomalene. Pot mi stekal po všetkých častiach tela. Všetko sa mi rozmazávalo a cítil som silný tlak v zadnej časti hlavy. Pomaly som sa oprel o stenu za mnou a sadol som si na zem. Oči som si pretrel asi dvadsaťkrát, ale stále ma neskutočne pálili. Vtedy som však netušil, že je to iba začiatok môjho „zdokonalenia".

Anthonyho pach som cítil každou sekundou viac a viac. Chytil som si hlavu a začal som ňou hýbať zo strany na stranu. Snažil som sa tým zjemniť bolesť, ale ona neustupovala. V mojej hlave bola dostatočná párty. Začalo sa mi pred očami premietať všetko, čo som počas života zažil. Pripomínalo mi to posledné časti vo filmoch, keď ľudia spomínajú na svoje najlepšie zážitky a profíci z filmovej brandže im to dokážu efektami umožniť. Režisérom som bol ja. Bola to moja cesta, môj život.

Akýmsi spôsobom som to potlačil, ale pokračovalo to niečím iným. Pozrel som sa vedľa seba na rozbitý pohár. Zaujali ma jeho ostré hrany. Uprene som sa tam pozeral a zrazu sa mi to všetko priblížilo. Detailne som videl štruktúru skla a kvapky na jeho okrajoch. Načiahol som sa po črep, ale pri mojom „šťastí" som sa porezal. Svoje ruky som si dal pred seba a snažil som sa utrieť krv. Stále bolo všetko rozmazané. Keď som si prezeral dlane, prudšie som otočil pravým zápästím smerom doprava tak, ako keď chceme niečo utesniť. Odrazu sa všetko spomalilo. Kvapky potu z Anthonyho čela padali tak pomaly, že keby som sa chcel pohrať, tak ich dokážem všetky chytiť. Emori sa taktiež pohyboval veľmi pomaly. Približoval sa ku mne s ručníkom a z jeho úst som usúdil, že chce niečo povedať, ale všetko vyzeralo ako v spomalenom filme. Intuitívne som otočil zápästím doľava. Všetko sa dostalo do normálu. Schmatol som teda uteráčik a stiahol zo seba krv.

„Ešte počkaj," zahlásil Emori.

Zobral kýbeľ vody a oblial ma. Priam ľadová voda ma prebudila ako nikdy predtým. Vyskočil som a lapal som po dychu. Ak myslíte na Anthonyho, tak on bol v nejakom skrate, triasol hlavou a oči sa mu krútili, takže sme sa nebáli rozprávať nahlas.

„Čo to do pekla bolo."

„Prešiel si premenou. Máš silu, ktorú by si nadobudol o niekoľko rokov. Ešte párkrát sa ti stane, že budeš dezorientovaný. Chlape, čítal som tvoje myšlienky, ale v jednej chvíli som nič necítil a bol som mimo. Čo ti behalo hlavou?"

Usmial som naňho a kývol som hlavou smerom k Anthonymu. Prešli sme rovno k nemu.

„Čo je to s ním?" zvedavo som sa opýtal.

„Počas tvojej premeny som ho zaočkoval. Snažíme sa ho obrátiť na našu stranu a zmeniť jeho pohľad na svet."

„Uvidím, čo sa stane, ak..."

Schmatol som Emoriho ruku a tou druhou som spomalil čas. Fungovalo to. Dokážem svoju schopnosť zdieľať.

„Ahaahaahaaa..." veľmi nahlas sa začal smiať, dokonca mu vyhŕkli slzy.

Pri pohľade na prašivého Ranimáka mi bolo zle. Myslím, že takýto scenár nepredpokladali ani naši najmúdrejší. Prešli sme k nemu a vystúpili na plošinu. Emori mu chytil prstami spánky a ja som mu priložil ruky na temeno. Bol spomalený, takže sa nezdráhal. Očkovacie sérum, Emoriho a moje schopnosti nám otvorili jeho skazenú myseľ.

Usmiali sme sa na seba, ale v tom sa všetko zrýchlilo a Anthony sa začal klepať a liala sa mu pena z úst. Otvoril oči, ktoré boli krvavo červené. Ustúpili sme. Nečakane začal rozprávať. Boli sme v šoku.

„Volám sa Andrew Simons a mojou úlohou bolo chrániť Lesley Sanders. Ethan ma zajal hneď po vašom splynutí. Bol som jej opatrovateľom už od malička."

S vytreštenými očami sme sa naňho pozreli. Emori mu prečítal myseľ a v očiach som mu videl nadšenie. Veľké správu nechal na Anthonyho, teda Andrewa.

„Tvoja milovaná Lesley sa nachádza v ...."

Dopovedal to, ale ja som to počul tlmene. Keď som zistil kde sa nachádza, ach, srdce mi zaplesalo a opäť sa mi začalo všetko premietať pred očami. Do očí sa mi vtisli slzy a ja som si uvedomil, že to bola naozaj dlhá a strastiplná cesta. Toto však nie je koniec. Je to iba nový začiatok. Nový začiatok pre nás dvoch a naše rodiny.