Kroniky Armády času - DENNÍK MYSĽOCESTOVATEĽA

POKRAČOVANIE KAPITOLY 8

V tomto rozhorčení sa prebudila moja jediná spojka a tou bol Andrew, ktorý po mojej chvíľke opustenia stál na nohách.

„Ospravedlňujem sa ti Drew. Ja len...mal som odísť s Emorim, lebo sa niečo stalo a ostal som tu."

„Vieš, vidím, že si požil obsah tejto fľaše. Touto tekutinou si dokážeš paralyzovať zmysly a nebola náhodou vedľa vášho špeciálneho séra. Zvykli sme používať tieto nádoby na rôzne esencie, ale najviac sa využíval na paralytion," vysvetlil Andrew a sadol si s fľašou na gauč.

Vôbec ma to neprekvapilo, že som vypil niečo, čo som nemal. To by som nebol ja.

„Pozerám, že si si ho dal neúrekom," pokračoval.

„Ak si teda spomínal, že mi to má paralyzovať zmysly, tak.." prerušil ma.

„Tak nemáš žiadne schopnosti a môžeš kedykoľvek stratiť vedomie. To vysvetľuje ten výkrik pred malou chvíľou."

Byť na svojom vrchole a stratiť všetko. Ó áno. Začal som sa nervózne prechádzať a namieril som si to rovno k dverám. Zastavil som sa tesne pred nimi. Nedávalo mi zmysel, prečo bol Emori celý od krvi a prečo sa po mňa nevrátil, keď vedel, že som sa s ním nepreniesol.

„Nádych a výdych. 1. 2. 3..."

Utekal som tak rýchlo ako nikdy predtým. Schodmi som priam preletel a popravde mi vôbec nevadilo, že Andrew bol za mnou a len sa tak tackal. Neriešil som ani nič. Pomaly som cítil štípanie v krku, presne tak, ako keď bežíte dlhé trate bez kvapky vody. Nohy mi od stresu dreveneli. Určite poznáš ten nepríjemný pocit, keď sa niekam ponáhľaš a si vo veľkom strese. Vtedy ti pod kolenami nastane taký nepríjemný pocit. Ja som ho však mal po celom tele a ktovie či to nie je z tej vody, čo som vypil. Dobehol som k dverám s istotou, že sú odomknuté, no opak bol pravdou. Hlavou som tresol o ich rám a dopadol som na podlahu potiahnutú kobercom. Nie som padavka. Postavil som sa no teraz už boli otvorené. Keď som vošiel do miestnosti videl som kaluže krvi okolo dreveného stola a Stefan priam lietal nad ním. Asi meter od obrazovky počítača sa vznášal a celkom vyzeral pokojne, aj napriek neprehliadnuteľným odreninám a predpokladám, že aj zlomeninám. Mohol som spočítať každú kvapôčku z jeho tela. Bol dobitý, ale zároveň zmrazený. Teda aspoň tak som si to vysvetlil. Priblížil som sa k nemu a počul som chrapčanie. Snaží sa mi niečo vysvetliť, ale ja mu nerozumiem a keď sa ho dotknem dostanem celkom silný elektrický šok.

Medzitým sa Andrew dotackal a pristúpil ku mne. Je zvláštne, že odrazu nevyzeral ako v cele. Mám pocit, že to tackanie v posledných minútach iba predstieral. Emori ma naučil neveriť nikomu, takže som sa od neho odtiahol a prešiel som ku knižnici, ktorá mala cez osem radov.

„Toto je viac než len nejaký šarlatánsky kúsok. Toto je forma čiernej mágie. Musíme ho zavrieť do temnice aby nás neohrozil. Nevieme predsa, čoho je schopný," suverénne povedal Andrew.

„Stefan ostane tam, kde je! Nikam ho brať nebudeme," so stlačenými zubami som naňho vyhŕkol.

Andrew pomaly otočil hlavu na moju stranu. Pripomenulo mi to výraz ľudí v hororoch.

„Kto si myslíš, že si?" opýtal sa ma neľútostne.

Pripravil som sa a akýmsi krikom som mu povedal, že ja som vyvolený, ktorý zmení pokazenú históriu našej rodiny.

„Vieš, čo môžeš..." odvetil s úškrnom.

Natiahol ruky a tlaková sila ma odpálila rovno medzi tretí a štvrtý rad knižnice. Dopadol som rovno na koberec s medveďou hlavou. Povedal som si, že som nedopadol až tak zle, až kým na mňa Andrew nezhodil väčšinu kníh a následne ma zodvihol svojimi schopnosťami asi meter a pol do vzduchu. Bol som na úrovni so Stefanom. Knihy sa zodvihli ku mne a následne som vrazil plnou silou do zmrazeného tela. Obaja sme padli a ja som sa nevedel spamätať z elektrických šokov, ktoré mi nadelili. On sa iba smial. Neviem vám opísať, čo to bol za smiech. Priam diabolský výsmech.

„Teraz spravím to, čo som mal spraviť dávno..." nestihol to ani dopovedať a z vedľajšej izby bolo počuť ženský hlas.

„Andrew, to by už stačilo!" odpovedala.

Prestalo to a ja som sa pozrel na jej tvár. May Mires. Tá suka vymenila svoj nevinný kostým za oversized mikinu a svoj nežné správanie za niečo, čo ani neviem pomenovať slovami.

„Takže toto je pravá tvár miláčika zastupiteľstva!" zakričal som im to do tváre.

„Počuj, ty chudák. Naozaj si si myslel, že si vyvolený? Ty?" zakončila to samoľúbym smiechom.

Ja som pracovala pre zastupiteľstvo nekonečných dvadsať rokov a viem presne, čo potrebujem pre spečatenie osudu. Nikto sa nezmienil o tom, že máš byť nažive. Stačí mi tvoja DNA. Zoberiem si tvoje slinky a konečne ovládnem čas."

Rozprávala mi to do tváre a cítil som jej mätový dych. Viete, celý čas som rozmýšľal, že kde sa nachádza Debbie, možno mi príde pomôcť. Odpoveď však prišla skôr než som čakal.

„Ak nezmeníš svoje správanie skončíš ako tvoja kamoška, s ktorou si sa sem dotrepal."

Andrew otvoril skriňu na opačnej strane izby. Jej bezvládne a krvavé telo ležalo schúlené v huňatom kožuchu. Krv jej stekala po celej tvári.