Harry Potter a Stratené Dedičstvo

I. Pretvárka

Tak je tu prvá časť, dúfam, že sa vám zapáči :) :)

I.

Harry

             Odkedy si pamätám, moja jediná rodina ma nenávidela, zneužívala a ja som nikdy nevedel prečo. Jediný člen rodiny ma mal ako tak rád od prvej chvíle, čo som sa objavil pred ich dverami. Nechápal som prečo musím robiť všetky domáce práce zatiaľ čo môj bratranec sa iba hral? Prečo nemôžem mať žiadnych priateľov? Prečo ma všetci nenávidia, boja sa ma a hovoria mi netvor? Niečo z toho som pochopil v deň mojich deviatich narodenín, keď som stretol svojho úplne prvého priateľa. Bol rovnaký ako ja. Bol iný a vtedy som začal zisťovať čím. Často ma brával k sebe domov. Býva na okraji Londýna s ďalšími takými ako som ja! Tam som našiel svoj domov so skutočnou rodinou. Nebáli sa Magického Ministerstva. Nemali dôvod. Ministerstvo stratilo právo im niečo kázať už v dobe keď proti nim otočilo zákony. Vtedy som nechápal, teraz už viem. Muklovsky svet, ktorý za iných okolností by ich tiež zavrhol, tak ich prijal. Muklovia sú im vďačný za radosť a smiech čo im dávajú a tiež za sny a nádej, ktorú dávajú im deťom. Ametyst je odo mňa o štyri roky starší, ale veľa vecí mi ani on, ani jeho rodina nechceli v tom čase povedať. Vraj to má čas a mal pravdu. Úplne všetko som pochopil až keď pre mňa prišiel Hagrid a vzal ma do tohto nového, iného sveta. Bol som iný, výnimočný a ostatní to nechápali. Odrazu, zo dňa na deň, som sa stal hviezdou. Bol som slávny a ani som nevedel prečo ma oslavujú a radujú sa, keď moji rodičia kvôli mne zomreli. No desať mesiacov do roka som znášal slávu tohto sveta a zvyšné dva mesiace trpím v dome, ktorý nikdy nebude mojim domovom, u ľudí, ktorých nepovažujem za svoju rodinu. Jediným svetlom v týchto dňoch je pre mňa stále môj prvý priateľ, Ametyst. Vyše päť a pol roka bojujem za tento svet a stále vlastne neviem s kým. Brumbál nehovorí o ničom a nikom inom ako o Voldemortovi, ale absolútne netuším kto to je a prečo po mne ide!? Brumbál mi síce povedal veľa, ale neverím mu. Denník, ktorý sa mi dostal do rúk v druhom ročníku, pravdepodobne patriaci Voldemortovi, mi ukázal veľa, oveľa viac ako Brumbál a chlapec, ktorého som videl vôbec nebol taký ako ho opisoval Brumbál. Bol milý a ukázal mi skutočnosť, ktorú som dovtedy nepoznal. Od tej doby si myslím, že Voldemort je len výplod Brumbálovej chorej mysle a kvôli svojim podvodným činom o tom presvedčil aj celý tento skorumpovaný svet! Ale to nie je všetko. Tak ako som donedávna bol týmto skorumpovaným svetom vynášaný do nebies, tak v priebehu minulého mesiaca sa všetko zmenilo a tento svet ma zavrhol na najnižšiu možnú úroveň, kvôli môjmu dedičstvu tvorov, do ktorého som sa dostal s dosť veľkým oneskorením. Nikto nevie prečo sa tak stalo a odkiaľ dedičstvo prišlo, ale už viem, že ten tvor, na ktorého sa mením je dávno vyhynutým druhom. Nie sú o ňom žiadne záznamy, akoby nikdy neexistoval, ale ja viem, že niekedy dávno, v zdialenej minulosti, sa títo tvorovia bežne vyskytovali. Hýbali všetkým živím, než ich nahradili jednorožce. Ako som zistil, striebornú krv, majú od nás…A viem to preto, lebo nie som jediný tvor tohto druhu, ktorý sa po stáročiach znovu zrodil. Moja moc to cíti a ja to viem...… Všetci sa ku mne otočili chrbtom. Je už Jún, takže tých pár týždňov vydržím, ale aj tak to bolí. Prekvapujúce je, že jediný kto mi zostal a s kým sa moje vzťahy ešte viac prehĺbili sú Ron s Charliem, Lucius, Draco a jeho priatelia Theodore Nott a Blaise Zabini, Sírius s Rémusom a Severus. Niektorých som od mojej premeny ešte nevidel, ale posielajú mi listy. Veľmi často chodím s Ronom, Dracom, Theom, Blaiseom a Severusom po hrade vo svojej druhej podobe. Mením sa na malého bieleho kocúra s čiernymi pruhmi, takže vyzerám ako mláďa bieleho tigra. Vo svojej podobe mám celé oči čierne. Moja ľudská podoba sa taktiež veľmi zmenila. Moje vlasy mám teraz dlhé takmer do pol stehien a mám v nich strieborný melír. Oči mám striebornej farby, niekedy takmer priesvitné. Veľa ľudí to tu desí. Preto keď sa náhodou nachádzam v ľudskej podobe tak nosím dlhý čierny plášť. Severus mi vždy hovorí, že som anjelsky krásny a okolie len žiarli, lebo si nikto nevie vážiť to čo by mohli mať. Vždy pri jeho slovách sčervenám. Neviem prečo na mňa tak pôsobí, ale som si istý, že ako tvor mám niekde svojich druhov a myslím si, že Severus je jedným z nich. Za tie roky strávené v tomto svete už viem, že aj čarodejníci majú občas svoju spriaznenú dušu. Veľa čarodejníkov sa tomu často bráni a tak nikdy nenájdu pravé šťastie, ktoré zažijú len so svojou skutočnou láskou a v tejto dobe je to viac než často. To čo bolo v minulosti považované za posvätné a žiadané, je teraz zavrhované a nežiaduce. Kto vie, či Severusova mágia reaguje na mňa rovnako ako to cítim ja? Mágia mi totiž ukazuje oveľa viac než by som chcel a potreboval práve v tomto čase vedieť…..

             Dnes je prvý Júnový deň. Idem do Veľkej siene na obed spolu so Severusom, ktorému v mačacej podobe ležím za krkom. Som vážne veľmi malý. O trošku väčší než obyčajné mačiatko. Aj keď nikto nevie, že sa v skutočnosti mením na mačku, tak mám pocit, že to každý na hrade vie. Ich nenávistné pohľady cítim všade. Jedine Hermiona toto tajomstvo vie, ale aj keď ma tiež nenávidí, tak pochybujem, že to niekomu povedala.

"Armen, prestaň premýšľať a poď jesť," povie mi veľmi ticho Severus, aby ho nikto iný nepočul.

Milujem svoje mačacie meno. Zapradiem, zoskočím na jedálenský stôl profesorov a nechám sa Severusom pohladiť po hlavičke. Následne mu z taniera vezmem pár kúskov kuraťa, ale ako vždy sa nesťažuje a nechá ma nech si robím čo chcem. Následne sa vyvalím na okraj stolu a čakám než Severus doje. Je príjemné byť mačkou. Aspoň pokiaľ takmer nikto nevie o mojom skutočnom pôvode.

"Armen, je čas ísť," osloví ma Severus a nechá ma vyliezť si po jeho ruke až na krk.

Tíško zamňaukam na odpoveď a nechám sa niesť von zo siene. Práve má hodinu s mojou triedou. Nikto si nerobí hlavu, že tam nie som. Nikto sa nestará. Vo svojej "zlatej" podobe prídem na stôl k Dracovi a ľahnem si neďaleko jeho kotlíku. Je to značne nebezpečné, ale očividne ma to netrápi. Draco je v elixíroch dobrý. Začnem ticho priasť a sem tam keď ma Draco pohľadí ho odmením jemným zamňaukaním. Celý deň sa tiahne vo veľmi pomalom tempe a až na pár urážok keď sa objavím v ľudskej podobe, je to celkom pekný slnečný deň.

                Posledný mesiac v škole ubehne v jednej rutine. Buď som vo svojej zvieracej podobe, kedy si ma takmer nikto nevšíma a ja si užívam pokoj alebo som bohužiaľ vo svojej ľudskej podobe a potom musím strpieť urážky, nadávky a v podstate všetko čo som zažíval pred tým než som začal chodiť do Rokfordu. Posledný deň v škole som na raňajkách sedel na úplnom konci stola. Ako za posledné mesiace stále. Denný Prorok si opäť raz vychutnáva moju osobu. Samé špekulácie, čo sa stalo a či som teraz nebezpečný. Samozrejme ako tvor by som nemal byť vôbec v Rokforde. Jediné, čo zabraňuje, aby ma odtiaľto vyhodili je Brumbál, ktorý stále tvrdí, že musím zabiť Voldemorta. Verte mi. On práve teraz nie je ten, koho by som rád zabil. Nech som už akýkoľvek druh tvora, tak viem, že som veľmi silný a keď sa naštvem strácam hlavu. Teraz mi ale po rozume chodí iná vec. Ako túto moju zmenu zoberú Dursleyovci, keď aj čarodejnícky svet sa mi otočil chrbtom? To si rovno môžem vykopať jamu! S povzdychom zjem posledný kúsok svojich raňajok a odídem zo siene. Veci mám už dávno zbalené, teda aspoň to čo nestihli ostatní chrabromilčania doposiaľ zničiť, tak sa rozbehnem ísť do lesa. Jediné šťastie je, že mapa a plášť sú v bezpečí u Severusa, zhodli sme sa, že to tak bude lepšie a očividne to bolo správne. Na okraji lesa sa premením do svojej druhej, horšej podoby, do podoby veľkého čierneho tigra so striebornými pruhmi. Som o dosť väčší, než obyčajný tiger a oči mi zostali rovnaké ako v mojej ľudskej podobe. Túto podobu moc často nepoužívam. Čierny tiger nie je práve nenápadný…. Celé doobedie behám po lese mimo dohľad hradu a na hrad sa vrátim až keď je čas odísť domov. Uškrniem sa. Keby som mal nejaký domov, určite by som tam išiel. Cestou na vlak vidím Rona, ktorý naštvane stojí pri Hermione a ostatných chrabromilčanoch, ktorí sa na mňa pozerajú. Nanešťastie musím prejsť okolo nich ak sa chcem dostať do vlaku.