Kúsok AROGANCIE

3.

❤❤❤
Túto časť venujem
NikoliatkoSabova
staroflife25
❤❤❤
Dneska máme Benov pohľad,
aby ste ho mohli lepšie spoznať
rovnako ako Amínu.
❤❤❤

Benjamín

„To si ty, Bertie?" Spoza kuchyne na mňa nakukla mama, ktorej sa pohrával na tvári úsmev, hneď ako zistila, že som to naozaj ja.

„Bože, mama." Zavzdychal som. Nemal som rád, ak ma takto oslovovala. Oslovenie Bertie mi prischlo už od detstva, načo si všetci zvykli. Ešte že len doma.

„Volaj ma Benjamín!" Zakričal som za ňou. Vôbec som nemal v pláne ísť sa pozrieť do kuchyne, čo tam vystrája.

„Dobre, Bertie!" Ozvala sa spätne.

„Jej dačo hovoriť." Zamrmlal som si popod nos.

Sadol si do obývačky na našu koženú čiernu sedačku. Siahol som po ovládači a prepínal kanály. Pri tom som si spomenul na situáciu, kde ma oslovilo dievča.

V tom som sa sám pre seba hlasno zasmial. Mala veľkú guráž ma osloviť. Keď sama ako povedala počula o mne len zlé veci. Spomenul som si na jej tmavo červenú tvár, ktorá sa jej objavila na tvári, hneď ako som ju odpísal.

Ničím ma nezaujala. A už aj podľa jej kabáta som vedel, že ide o chuderu, ktorá nemá zmysel pre módu.

Zatvoril som očí a rýchle ich otvoril. V televízore ma zaujala krásna mladá dáma v úzkych červených šatách so širokým úsmevom ako priamo od zubára. Bola to mladá rosnička. Absolútne som nevnímal aké zajtra bude počasie. Vnímal som jej krásne krivky, ktorými sem tam pohla.

To je žena.

Priamo pred obrazovku sa mi postavila mama.

„Mamá." Zúfalo som ju oslovil. Zakrývala mi krásny pohľad na mladú rosničku. No ona stále tam stála a pozerala na mňa.

Pohľad mi padol na jej prsia, kde držala tanier s večerou.

„Musíš sa najesť, kým pôjdeš spať. Nechcem aby si šiel hladný." Jej hnedé kučery padali do tváre, ako bola ohnutá mojím smerom. Jednou rukou si ich zastrkala za ucho. Čím zvýraznila svoju krásnu hranatú čeľusť.

„Čo je to?" Pokukoval som na tanier, no nevidel som naň dostatočne.

Mama mi ho položila na konferenčný stolík. Hneď som si všimol chlebíčky. Vďačne som na ňu pozrel. Sadol som si nakraj, nech sa pekne nahnem k tanieriku. Vzal som si jeden spravený chlebíček a pustil sa do jedenia.

Mama ma pohladila na líci, pozerala sa na mňa s láskou. Hneď na to sa jej chudulinké telo stratilo znovu v kuchyni.

Na kanály už dávali správy. Hneď som ich vypol.

Po druhom chlebíku, som vzal tanier a odniesol ho do kuchyne, nech nemusí poň prísť.

„Chutilo?" Stála pri umývadle a umývala špinavý riad. Podal som jej svoj tanier.

„Načo umývaš? Máme predsa myčku." Ignoroval som jej otázku.

„Bertie." Oslovila ma, načo som pretočil očami. Nikdy si nezvykne na oslovenie Ben. „V živote si musíme preskákať hocičím, aby sme bolí lepšími ľuďmi."

Dala si jar na špongiu, ktorá sa jej za ten čas umývania minula. Znova pozrela na mňa. „Niekedy je lepšie takto manuálne sám danú vec spraviť, než by mal niekto iný za teba."

„Ja mám na to svoj názor." Podráždene som odvetil.

„Mlč a radšej mi pomôž." Jej kútik sa zdvihol na hor. Očami pozrela na utierku.

To nemyslí vážne. Mám jej utierať riad?

„Nie." Zarazil som sa. Vcúvol som krok vzad.

„Nechci aby som ťa ošpliechala." Hravo sa zasmiala, hoci som vedel, že to myslí vážne.

„Nebudem to ro..."

Ani som vetu nedopovedal a už som schytal horúcu vodu na svojej tvári.

„Mám ešte?" Zasmiala sa ešte viac.

Už išla znovu ma ošpliechať, ale to už som vzal tu zasranú utierku a utieral ten sprostý riad. Porazenecky som funel, ako keby som mal vyčuchať celý školský záchod najmä ten chlapčenský.

Hotový sme si sadli do obývačky na studený gauč, ktorý som predtým nahrial svojím zadkom. Oprel som sa o mamine rameno. Spolu sne oddychovali.

„Kedy príde otec?" Po dlhšej odmlke som prehovoril na mamu hľadiac na stenu.

„Dnes volal, že príde o dva dni. Troška sa mu to predĺžilo." Sklesnuto odvetila. Bolo poznať, že ju to dosť ranilo.

Otec mal prísť dneska večer. No obaja sme tušili, že nepríde. Robil to dosť často. Preto sme boli s mamou takmer vždy sami. Otec robil za dvoch. Mama sa len viezla na jeho peniazoch, čo bolo aj poznať na drahých značkových veciach, rovnako ako ja. Za to mu oplácala žienkou domácou. Nechal jej na starosť celý nás veľký dom, že aby sa nenudila, ak on alebo ja nebudeme doma. Preto všetka domáca práca bola na ňu. Otec bol vždy toho názoru, že žena patrí doma, nikde inde.

Otočil som sa, aby som pozrel na maminu tvár. Všimol som si drobnú slzu, ktorá jej stekala po líci.

Ticho som preglgol. Natiahol som svoje ruky a objal ju. Silno si ma pritisla tak ako to len ona vedela. Jej objatie bolo toľko materinskej lásky, že som bol naozaj šťastný, že ju mám.

Spokojne som nasával jej sladkú vôňu.

Niekedy som si vravel, že mama a otec sú ozaj rozdielni. Každý inak rozmýšľa ako ten druhý. Často krát má mama karhá, že sa začínam čím ďalej podobať na otca a to ona nechce.

Spomínam si na situáciu, keď som bol ešte dieťa. Otec mi vravel, aby som sa bavil s mojimi rovesníkmi čo znamenalo: aby som sa bavil len s tými, čo majú rovnako toľko, čo my.

Občas sa kvôli tomu s mamou pohádali. Vždy bolo počuť ako mu mama vyčíta, že ma učí na svoj obraz, čo sa jej vôbec nepáči. Často krát vravela, nech ju nechá samú na výchovu. Samozrejme s tým nesúhlasil, že vraj budem labilný ako môj matka.

Sám som vedel ako ju to trápi, keď uvidíme nášho otca o dva dni. Silno som ju stisol ako som len vedel s tým pocitom, že som tu stále a nikam nejdem.