Kúsok AROGANCIE

12.

❤❤❤
Túto časť venujem - BELAreader02,
za povzbudivý koment, ktorý ma nakopol, ďakujem.
❤❤❤

Amína

„Nenechajte sa rušiť." Benjamín precedil pomedzi zuby, akoby nám dvom ako ostatným, čo boli na tejto party.

Zapichol do mňa svoj ľadový pohľad, skôr ako nahnevane stihol odísť preč.

Po jeho odchode a hlavne, to aký bol nahnevaný. Sála z neho žiarlivosť. Jeho oči akoby zamrzli hneď ako nás videl. Pripisovala som to k tomu ako sa Jared ku mne naklonil a jemne zahryzol do môjho ucha.

Inak by som si jeho správanie nevysvetlila inak. Určite v tom hrala žiarlivosť.

V tom som si spomenula ako ma Lauren poprosila, aby som jej ho dohodila.

Pozrela som na Jareda, ktorý sa na mňa lepil až mi to začínalo byť nepríjemné. Až príliš ma chytal na miesta, ktoré som si nechala na niekoho iného. A nie práve na Jareda.

Ruky som mu z môjho zadku zdvihla na chrbát, pričom začal ich znovu tam dať. Začal sa som ňou hrať. Znova som ich dala vyššie. Opäť ich stiahol na zadok.

„Musím ísť na záchod!" Nahla som sa k jeho uchu a skríkla dostatočne hlasno, aby ma počul.

Pozrel sa na mňa s tým svojím hnedými pohľadom, či to myslím vážne. Akosi sa mu nechcelo veriť. Tak isto jeho pohľad vravel, aby som sa vrátila čím skôr. Že dlhšie ako päť minút nevydrží byť sám.

Stisla som tvár akoby mi naozaj potrebovalo ísť na záchod pričom to bola len zámienka si vydýchnuť od neho.

Okamžite ma pustil.

Otočila som sa smerom, nájsť tie záchody. No druhým očkom som obzerala po kamarátke. Po Laurie ani stopy. Kde je, keď je Ben sám? Má teraz skvelú príležitosť byť s ním. A ona sa niekde zašije.

Prešla som skoro všetky miestností, čo boli na prízemí. A spolužiačky niet. Vzdala som to. Rozhodla som sa ísť hore na poschodie nájsť záchod alebo aspoň kúpeľnú, kde sa opravím.

Pozrela som na dvere. Dúfala som, že budú nejako označené. No všetky dvere boli rovnaké.

Už len nájsť tie správne.

Rozhodla som sa, že do každých dverí len nakuknem. Prvé dvere boli zamknuté. Stále som nestrácala nádej, že druhé dvere budú správne. V druhých bola pivnica.

Ak budem každé dvere otvárať, budem tu do rána. Zvolila som dvere naproti, co označili, že by boli šieste v poradí. Čo už sa môže stať.

Pomalý som ich pootvorila. Bola to izba. Zas nesprávne dvere. To už som bola na pokraji svojich síl. Hlavu som strčila viac ako som mala. V izbe som postrehla postavu. Vošla som dnu.

„Eh... ja som..." Sama som sa nevedela vykoktať, pretože osoba pozerala von oknom.

Očami som behala po izbe. Izba mala biele steny a jednu čiernu. Veľkú posteľ, na ktorej boli čierne periny.

Oči sa mi rozšírili. Veď to je Benjamínova izba.

Ten sa otočil hneď ako ma začul prehovoriť. Jeho oči sa stretli s tými mojimi. Prezeral si ma, presne ako vtedy dole, čo som prišla za Jaredom.

Znova som pocítila úzkosť. Hltal ma očami až príliš dlho. Ruky som si prekrížila na hrudi, s tým, že si zakryjem svoje telo. Mala som ten pocit, ako keby som tu stála pred ním nahá a on si ma obzerá, či si dobre vybral. Či mu za to stojím. No podľa jeho pohľadu, nestojím.

Jeho tvár sa zamračila. Jeho chladné a studené očí ma brali o silu. Sama som sa v nich strácala.

„To som bol ja, kto ťa pozval na moju party. Úprimne povediac, sám som bol zvedavý, či si trúfneš prísť. Či zatúlaný pes nemá ani štipku sebaúcty a nezostal radšej doma. Nezapadáš tu Thornová." Chladne až priam znechutene na mňa prehovoril. Posledné slová so seba len tak znechutene vypľul.

Nedal mi priestor prehovoriť. Hneď za tým pokračoval, akoby to čo povedal, nestačilo.

„A ešte sa odvážiš prísť sem hore." Sám pre seba sa usmial, aká som ja trúfala. Rukami ukázal na svoju izbu, aby som vedela, kde som nemala byť. A ani nikdy tu nebudem. Že táto izba pre mňa neexistuje, lebo nie som jej hodná. Tak isto ako nie som pre neho.

Znova si ma jeho modré až priam chladné oceány prezerali s veľkým opovrhnutým.

„Je jedno koľko omietky si dáš na seba, vždy budeš v mojich očiach tá škaredá." Chrapľavým a veľmi hnusným hlasom na mňa prehovoril. V očiach mal toľko nenávisti, až mi po holom chrbte prebehol studený a zároveň pálivý mráz.

„Tým, že si prišla, si si chcela dokázať opak?" Znova ten neprajný smiech, ktorý len dokázal, že mnou opovrhuje. Pyšne nadvihol svoju hlavu.

„Došli ti slová? Už si si v tej svojej hlavičke zapísala, kde je tvoje miesto a kde nie je?" Prstom ukázal na svoju hlavu a pritom ma prepaľoval svojím zlomyseľným pohľadom.

Mala som pocit ako keby som sa niekde zasekla, kde späť cesty niet. Sama som onemela. Nemala som žiadny argument. Svojimi slovami ma prevalcoval.

Každé jedno slovo na moju adresu ma bolelo viac ako mala nevinná facka. Slová niekedy ublížia viac ako údery. A presne som to takto cítila. Jedno, druhé, tretie a tak ďalej... Jeho slová, ktoré mi tvorili na tele ďalšie a ďalšie jazvy. Každé jedno slovo sa mi zapichlo do srdca. Pomaličky ho trhalo. Vychutnávali si každú drobnú dierku, čo po nich len zostala. Priam si užívali akú majú moc, že ja oproti ním som len ten slaboch, ktorý sa nezmôže ani na pár krokov a neodíde preč.

Slzy ktoré som mala na mále, som ich ako tak zadržiavala.

„Vypadni." Chrapľavo zavrčal. V očiach mu šľahali blesky, aký bol nahnevaný.

Nohy ma poslúchli. Z izby som sa rozbehla ako keby ma ktosi naháňal. To už si dovolili prísť na svet aj potláčané slzy, ktoré to už vzdali a ukázali sa.

Ešte nikto ma takto neponížil. Ešte nikto si nedovolil, tak škaredo o mne rozprávať. Žiadni muž. Benjamín bol prvý muž, ktorý vypustil tie hnusne slova, ktoré ma zasiahli.

Vedela som, že sa s nimi tak ľahko nevyrovnám. Nie potom, čo mi podupal moju sebadôveru. I ten kúsok, čo zo mňa zostal, zničil.

Vybehla som von z domu. Počula som Jareda ako čosi kričal. Nevnímala som čo. Bolo mi to fuk. Potrebovala som sa dostať domov a zmyť so seba spomínanú omietku. Potrebovala som byť niekde, kde sa na mňa nikto nebude pozerať. A to bola moja posteľ a perina, pod ktorou by som sa skryla.