Kúsok AROGANCIE

39.

Benjamín

Ticho si ku mne na gauč prisadla moja mama. Nevenoval som jej pozornosť. Zobrala ovládač od televízora a snažila sa nájsť nejaký program, ktorý ju záujme. Stále prepínala. Dokonca došla aj na kanál určený pre deti. Jeden z nich nechala zapnutý.

Ovládač položila vedľa seba na gauč, na ktorom sme obaja sedeli.

Počul som ako sa nadýchla. Chystala sa mi niečo povedať. Už som dopredu vytušil čo. Vedel som, čo ju zaujíma.

„Kedy opäť k nám zavoláš Amínu? Zdalo sa, že jej tu bolo super." Snažila sa znieť nie veľmi zvedavo.

„Je to moja vec." Snažil som sa odvetiť mierne, no znelo to skôr podráždenie.

Nemal som náladu sa baviť o nej. Musel som to ukončiť. Musel som dať za tým veľmi hrubú a dlhú čiaru, za ktorou už ona nepatrí. Bolo to tak dobre.

Otec sa nahneval kvôli škole. Vraj som ju zanedbával. A známky k tomu tiež nepomohli. Hneď ako skončím maturitu, tak sa môžem rovno zbalenú pobrať preč. Veľmi sa mi tam nechce ísť. Nechcel som svoje telo zmrzačiť. Sám som si uvedomoval, aké to bude ťažké obdobie.

Amínu som si veľmi obľúbil. Vlastné mi bolo veľmi ťažko, keď som jej musel hnusne povedať, čo si o nej nemyslím. Musel som jej klamať. Sama by mi nedala pokoj. Cítil som ti z nej. Bola zamilovaná. Bolo to poznať podľa jej pohľadu.

Rozhodol som sa správne. Vzťahy na diaľku neuznávam. A už vôbec nie, že by som jej posielal listy. Už som sa nechcel viazať. A hlavne nie teraz, keď odchádzam preč a nie len na jeden rok.

„A vie, že ideš preč?" Opatrne sa spýtala.

„Nie." Ticho som šepol.

Sám som sa ju rozhodol nechať. Vlastne ani sme spolu nechodili. Len sme trávili pekné dni. Naozaj krásne dni, ktoré budem mať dlho v pamäti.

Pre oboch to bolo dobre. Aj ona si nájde normálneho chlapa, nie takého ako ja, čo ju zo začiatku urážal. Má na lepšieho.

„A nechceš jej to povedať. Aby vedela, lebo takto..."

„Mama, prosím už buď ticho. Ja sám som sa tak rozhodol. Akceptuj to. Bolo to moje die..." Tu som sa zasekol. Naozaj som chcel povedať moje dievča? Naozaj som ju tak chcel nazvať? Pred mamou?

Tá si toho hneď všimla. Ústa jemné pootvorila. Jej oči sa rozšírili od prekvapenia.

„Ben..." Dala si veľkú pauzu. To vždy robila, ak mi chcela niečo veľmi dôležité povedať. „Prečo si ju nenechal, nech aj ona môže rozhodovať o tom, či to má zmysel. Nie len ty. Je to voči nej nefér, že ju len tak od seba odstrčíš. Sama nevie, prečo si to spravil. Naozaj je to od teba hnusné, Benjamín. Naozaj hnusné." To už sa začala hnevať.

„A čo som jej mal asi tak povedať?" Takmer som vybuchol. Naozaj to začalo vo mne vrieť.

Nemal som rád, ak sa mama do mňa stará. Snaží sa byť múdra, ale joj...

Občas mi to pekne lezie na nervy.

„Pravdu. To si jej mal povedať! Nič iné len čistú pravdu." Postavila sa. Ešte na mňa namosúrenie zahladila a potom odišla.

Kurva.

Pravdu.

Jasné... Mal som jej povedať: Počuj Amína, idem na vojenskú školu, ta ak chceš môžeme naďalej náš vzťah držať na diaľku. Nebudeme skypovať, pretože ani mobil nebudem mať. Budeme si posielať listy, v ktorých budú dlhé výlevy ako mi chýbaš. Občas budú písmena rozmazane od tvojho plaču a tak ja nebudem mať možnosť dané písmeno rozlúštiť. Ale i tak budem na teba myslieť, lebo ťa kurva milujem.

A v tom som hneď zamrzol. Práve som sa sám priznal, že k nej niečo cítim. Že ju milujem. Ja ju milujem.

V obývačke som zostal sám. Moja mama sa nahnevala. Už ani sa jej nečudujem. Ale mohla si to nechať pre seba. Alebo vlastne nie. Bolo dobre, že sa opäť starala. Inak by som na to takto skoro neprišiel. Možno časom by som prišiel na to. Ale určite nie tak skoro.

Už som nehodlal takto dlho posedávať. Postavil som sa. Šiel som pre bundu. Hneď na to som sa obul. Bývala len za rohom. Vedel som, kde býva. Vzal som to pešky.

Bol som odhodlaný jej to o všetkom povedať. Najprv som jej chcel povedať o vojenskej škole. To že ma tam poslal otec. A potom jej poviem ako ju veľmi milujem. Ale sám neviem ako mám začať. Marie, mojej predošlej priateľke, som to nikdy nepovedal. No mal som ju veľmi rád. Možno som ju aj ľúbil. Ale podviedla ma. Hnusne a zákerné. Nikdy som sa s tým nezmieril. Priam mi nasadila parohy a ešte si vraj nič nepamätala, mrcha jedna.

Ponáhľal som sa k domu, kde bývala. Akurát som kráčal po chodníku, ktorý vedie k jej domu. Dýchal som nosom, nech nie som pri nej zadychčaný.

Už som bol pri jej dome. Nikde sa nesvietilo, len dole. V okne som zbadal, že sa svietilo v obývačke. Začal som sa báť, že nie je doma. Čo ak išla niekde von. Alebo ma nahradila? Alebo len spí.

Musím to skúsiť.

Musím sa odhodlať. Ak nebude doma, budem to brať ako znamenie, že skrátka to tak má byť. Ak bude doma, tak potom nám osud praje.

Stál som pred dverami. Jej stará veranda zaškrípala ako náhle som na ňu stúpil celou svojou váhou. Sám som si nebol istý, či je vôbec ti drevo bezpečne. No teraz som to prestal riešiť. Sústredil som sa na svoju reč.

Zaklopal som na dvere. Čakal som.

Nič.

Možno nepočula. Znova som zaklopal. Tento krát o čosi silnejšie. Teraz som už začul kroky. Niekto sa veľmi rýchlo rozbehol k dverám. Určite to jej babka nebude. Možno ona alebo jej brat. No stále som čakal.

Ako náhle Amína otvorila dvere, vykročil som k nej. No skôr ako som sa stihol pohnúť, prepadol som sa dole. Počul som len ženský krik. A už len tmu. 

❤❤❤
Zajtra máme už poslednú časť,
tak si ju nenechajte ujsť.
❤❤❤