Kúsok AROGANCIE

19.

❤❤❤
Ďakujem veľmi pekne za každé podporovanie. ❤
NikoliatkoSabova
staroflife25
BELAreader02
AnnamariaStavil
Zajtra pre vás pripravím Benov pohľad.
❤❤❤

Lauren do mňa drgla. Nereagovala som. Ticho som sedela a zapisovala si do zošita potrebné poznámky.

Znova ma drgla. To už som sa na ňu pozrela, čo o do mňa stále chce. Bola ticho. Tak som sa znova vrátila k písaniu.

Opäť ma drgla. To už som vybuchla. Prudko som sa otočila. Pozrela som jej do očí, ktoré na mňa vystrašene hľadeli.

„Čo chceš?!"

„Nič." Váhala. No potom hlasno preglgla a znovu prehovorila. „Len som si všimla, že dneska v škole na teba Ben pozeral. Viem, že som ti sľúbila, že ho nespomeniem. Len proste mi to nedalo."

„Ako sa na mňa pozeral?" Naozaj som si to nevšimla.

„No ja neviem. To mi povedz ty. Máš s ním niečo?" Oborila sa na mňa. Ruky si dala v bok. Čelo zvraštila, čím dávala jasne najavo, že sa jej nepáči, ak pred ňou jej čosi tajím. A sama som si bola vedomá, že sa jej Ben páči.

„Nemám." Pohotovo som reagovala. Sama som musela priznať, že sa mi dostal pod kožu.

Posledné dni som nad ním uvažovala. Či ten jeho pohľad niečo znamenal. Alebo tie dotyky, ktoré boli úmyselné. Sama som mala zmätok.

„Hm." Povýšenecký si ma obzrela. Hľadala naznak toho, či jej klamem. Potom sa mlčky otočila k svojmu zošitu a čítala si poznámky.

Ja som spravila to isté. Vzala don pero ale miesto toho, aby som písala poznámky, som začala hrýzť koniec pera.

Nervózne som očami behala po svojom píšem. V myslí ma trápila jedna vec, či sa mojej kamarátke stále rovnako páči Ben. Či je do neho zamilovaná, ako mi to kedysi každodenné hovorievala.

„Laurie?" Neisto som ju oslovila.

„Hm." Pozrela na mňa.

„Tebe sa stále páči Benjamín?" Hneď ako som sa nej spýtala na neho, jej tvár sa rozžiarila ako vianočný stromček. V očiach som mohla zvádzať tie iskry. Srdce jej tĺklo ako na horskej dráhe.

Sakra. A sakra a zase zakra.

„Že sa pýtaš. To kvôli tebe o ňom nekecám, pretože ty si..."

„Dobre, Laurie. Môžeme sa učiť?" Jej odpoveď ma vytočila a už dupľom, že sa chcela o ňom baviť ďalej. Na druhej strane veľa dobre vedela, že zajtra píšeme z literatúry písomku.

„Fajn. Len ty si ho vytiahla." Zamrmlala si popod nos celá urazená.

Hodinu sme sa mlčky učili na mojej posteli. Ležala som na chrbte. Nohy som mala vyložené hore hneď vedľa Laurie. Pred sebou som mala zošit a horlivo študovala poznámky. Potom som si zošit priložila na tvár a spamäti si zopakovala dôležité vecí, čo som sa dočítala.

Lauren sedela opretá v polo sede o môj vankúš, ktorý bol opretý o čiernu koženú opierku, ktorá zdobila vrch mojej postele. Na kolenách mala zošit v ktorom viac menej mala strany skopírované od toho môjho zošita. Sama si ich pýtala s tým, že ona nestíha rýchlo písať poznámky, ktoré tak rýchlo diktuje nás učiteľ slovenčiny vez prestávky.

„Klop klop. Ešte sa učíte?" Nakukla nám do izby moja milučká babí. V ruke niesla tanier naplnený čokoládovými koláčmi, ktoré hneď rozvoňavali celý izbu.

„Mňam." Maškrtne som si oblizla pery. Milovala som sladké. A najviac so všetkého čokoládu. Vždy som ju jedla a nikdy som sa nej neprejedla. Vždy bola prvá v mojom rebríčku sladkostí, ktorá vedela utíšiť moju túžbu po sladkom.

„Akurát som si vravela, že čokoláda veľmi podporuje učenie." Odvetila múdro moja babí. „Tak reku, že prídem vás ponúknuť, či si dáte." Milo sa usmiala na nás dve.

Hneď ako moja kamarátka počula, že čokoláda podporuje učenie, siahla po tanieri a v ruke už držala dva koláče. Ja som si vzala jeden. Obe sme pekne poďakovali.

Babka si sadla k nám na posteľ. Pozerala sa na naše zošity. Pozerala na písmena, ktoré spájali slová. Chcela sa dozvedieť, čo sa práve učíme. Ale sama nemala okuliare a tak sa jej písmenka zliali do machúľ.

Tíško sa zachichotala sama pre seba, že bez okuliarov je slepá ako patrola.

„Čo to čítate deťúrence?"

„Gejza Vámoš - Editino očko." Pohotovo odvetila kamarátka.

Babka prekvapene zažmurkala. Pozrela najprv na mňa a potom na Laurie. „To si veľmi dobre pamätám. Tento obsah sa mi vryl do pamäte." Usmiala sa staršia žena, moja babka.

„Ak ma pamäť neklame, tak ten auto píše o svojej mladšej sestre Edite, ktorú si nevšímal, až kým mu sama nevyčistila klobúk. Všimol si, že je iná ako ostatné deti, pracovitá. Tak sa spriatelili. Sám autor je zhnusený si sveta. Raz zachránil morča, ale to morča ukradlo akési zviera a zomrelo. Bol síce smutný ale mal ešte Editu.

No raz Editina kamarátka nechtiac Edite pichne do oka hrdzavým perom, čo spôsoby, že jej to oko úplne zakalí šošovku. Autor sa chce pomstiť ale nevie komu. Sama Edita ho upokojuje, že to nič nie je.

Krásny príbeh. Vždy mi pri ňom vypadne z oka slza." Povedala babí a hneď si palcom zotrela malú slzu, ktorá nepatrne spadla z jej oka.

„Tak teraz si ho určite budem pamätať." Laurie sa na mňa pyšné usmiala.

Ja som len drgla do nej päsťou, nech netára hlúposti. Veď nie je na tom nič ťažké. Sama som jeho dielo hltala.

„Papajte a učte sa. Idem ja ešte poumývať riad." Babka pomaličky vstala z mojej postele a stratila sa vo dverách.

„Viem, že to poviem už asi päťdesiati krát, ale máš úžasnú babku. Kiežby som mala aj ja takú." Zafňukala.

Už mi viackrát povedala o svojej babke, ako ju nemá rada. Okrem nej ma aj iné vnúčatá, ktoré sú mladšie od nej a tie zbožňuje. Že vraj Laurie nikdy neoslovila pekne, len krstným menom, nijak inak. Dokonca sa s ňou ani pekne baviť nevie. Vždy ju upozorňuje a napomína. A to ju vždy irituje. Hnevá sa na svoju babku, že nevie v nej nájsť aj niečo dobre, nie len to zlé.

„Viem." Úprimne som sa usmiala. Sama som sa pýtala, či vôbec bola na mňa babka niekedy zlá. No pravdou bolo, že nie. Aspoň si to nepamätám. Vždy sa ku mne správala tak ako teraz.