Kúsok AROGANCIE

21.

❤❤❤
Venujem: BELAreader02,
za skvelý komentár ❤
❤❤❤

Amína

Benjamín ma držal na líci, čím si ma silnejšie k sebe tlačil. Sama som sa tomu nebránila ako na začiatku. Áno, prekvapilo ma to. Človek to nečaká, najmä nie s osobou s ktorou sa nemá rád a ešte sa stihne povadiť. A už vôbec nie, ak ma nazval hlúpou.

Knihu, ktorú som tak silno držala v ľavej ruke, som nevedomky pustila na studenú pevninu. Intuitívne som už tou voľnou rukou sa natiahla po jeho krásnych kučierkach.

Pevne som ho za vlasy potiahla, kým som stihla do nich zahrabať svoje drobné dlhé prsty. Do pier mi zavzdychol.

Jeho bozky boli zo začiatku majetnícke, veľmi drsné. Až ste mali chvíľu pocit, že vás zadusia. Tak hltavo na bozkával. Po pár sekundách sa zmenili na vášnivé a veľmi nedočkavé, čo chceli zakúsiť viac než len bozkávanie.

Ja som sa ocitla v akejsi inej dimenzií. Vo vnútri som cítila radosť, ale že obrovskú radosť. Moja myseľ si konečne pomyslela, že tieto jeho úžasné pery ma pobozkali. A presne tak ako vyzerajú, tak sa aj bozkávajú.

Brucho ma bolelo ale nie tak ako, keď dostanete menštruáciu, že sa zvíjate na zemi vo veľkých kŕčoch a máte pocit, že vás čosi bodá na chrbte. Toto bola iná bolesť. Bol v nej zvláštny závrat. Taký ten ťažko opísateľný. Bolo to ako pri jeho dotyku, čo mi nedávno odhrnul kus prameňu vlasov za ucho. Boli to tie ohňostroje. Niektorí pripisujú, že majú motýlik v brušku. No rozhodne tie lietajúci malé potvorí boli čosi iné len nie motýliky.

Oddala som sa jeho bozkom. Cítila som veľkú túžbu, tak ako z jeho strany aj z mojej. Obaja sme prahli po tom druhom. Obaja sme sa k sebe tiskali, hoci sa už viac nedalo. Potrebovali sme byť v jedno, čo sa v tú chvíľu nedalo.

Práve v tejto chvíli som vedela, ak by sme boli na nejakej chate alebo hoci na party a tam by sme sa takto náruživo bozkávali, tak by som pristúpila, ak by mi povedal, že sa chce som ňou k milovať. Lebo sama by som to chcela.

Ako nás ovial studený vietor, som schytala studenú ranu. A vtedy sa mi myseľ otvorila. Otvorila som sa realite.

Otvorila som oči. Odsotila som od seba chlapca celého v čiernom, vďaka ktorému ešte teraz ťažko dýcham. Opatrne som si prstami chytila pery. Mala som ich naozaj opuchnuté.

Pozrela som na neho. Ani som si neuvedomila, že mi spadla prvá slza. Bolo to kvôli mojej kamarátke Laurie. Teraz už jej musím klamať.

Sama som si veľmi uvedomovala, že sa zajtra ráno nedokážem na ňu pozrieť. Nie potom, čo sa práve stalo. Nie potom ako ma Benjamín pobozkal. Nie potom, že sa mi to naozaj páčilo. Nie potom ako sama by som sa s ním vyspala, ak by sme neboli vonka.

Vo vnútri som na seba nadávala, ako som tak ďaleko zašla.

Benjamín mlčal. Čakal, čo poviem. Či vôbec niečo poviem. No ja som chvíľu pozerala raz na jeho očí a raz na jeho pery. A stále som to opakovala dookola. Tie jeho boli tiež napuchnuté ako tie moje. Rovnako ako ja, ťažko dýchal. Obom nám divoko bilo srdce. Obaja sme sa spamätávali, čo sme to spravili.

„Ja-ja..." Hľadala som tie správne slová, aby som konečne zmizla. Cítila som sa naozaj hlúpo pred ním vstať. Sám musel vidieť, že sa mi to páčilo. „Nemalo sa to stať." Ticho som dodala.

„Čo tým chceš povedať?" Mierne zvýšil na mňa hlas tým svojím zvyčajne chrapľavým hlasom. Dva oceány na mňa hľadeli, že to čo chcem povedať, nech to ani nepoviem. Nech sa to neopovážim povedať. Nie potom, čo sa nám to obom páčilo.

„Že..." Znova som uvažovala, nad tým či to poviem. Ale musela som to zo seba dostať von. Tak som to povedala, hoci som vedela, že tým z ničím všetko.

„...že to ľutujem, Ben. Nemalo sa to stať."

„Ľutuješ?!" Hlasno vykríkol. „Naozaj to ľutuješ?"

Mlčala som. Pozrela som radšej dole na svoje nohy, ktoré sa tískali k sebe. Pripadala som si ako žiačka, ktorá sa práve priznala, čo spravila. A čaká na výkrik od pani učiteľky, ktorá ju určite nechá po škole.

„Naozaj?" O čosi pokojnejšie sa ma spýtal, len aby dostal moju úprimnú odpoveď.

To ma donútilo pozrieť na jeho rozzúrené a veľmi nebezpečné oceány, ktoré každú chvíľu ťa môžu zabiť. Ani sa nenazdáš a prestaneš dýchať.

„Prepáč. Ja... Nema..."

„Vieš kto je hlupák?" Podišiel ku mne, aby ma mohol svojimi očami poriadne pohltiť až na dno. Tie jeho arogantné gestá, ktoré teraz signalizovala mimika tváre sa zmenili na niečo zničujúce. „Ja!" Ukázal na seba. „Ja som ten hlupák!"

S tými slovami odišiel. Nasadol na štvorkolku. Ani helmu si nedal. Rýchle sa valil dolu kopcom čo najďalej odo mňa až ho nebolo.

Teraz už padli ďalšie slzy. Nie kvôli Laurie ale kvôli mne. Za to, že to v skutočnosti neľutujem, hoci som mu to povedala. Bola som naozaj vykoľajená z toho, že práve mňa pobozkal.

Ako tak som sa pozbierala. Zohla som sa pre knihu, ktorá spadla na zem. Bola celá premočená. Vedela som, že keď ju doma usuším na radiátore, nebude ako nová ale ako úplne stará kniha, s ktorou sa nedbalo robilo.

Koberček na ktorom som sedela, som zrolovala a dala pod pazuchu a tak som dokráčala až domov.

◼◼◼

„Dieťa moje!" Ako náhle nakukla babí spoza dvier a všimla si ma zarevanú s knihou v ruke ako hľadím na okno, než na tú knihu, pribehla ku mne.

Sadla si na posteľ. Vzala mi knihu z rúk a odložila na stôl. Sama videla, že som ju prestala čítať.

So slzami v očiach som sa pozrela na babí. Nezabudla som hlasno vzdychnúť. Bola som naozaj na dne. Sama som nevedela, či som mu tým neublížila ako som to povedala.

„Babí." S prosbou v očiach som sa na ňu obrátila. Nech mi čosi povie.

„Čo sa deje, dieťa moje?" Vzala moju ruku do tej svojej vráskavej zato hebkej ruky.

„Mám taký strašný pocit, že som istej osobe ublížila." Smutne som sa priznala.

„Myslíš toho mladíka, čo sa zastavil na Vianoce?" Takmer mi vyskočili oči z jamiek, keď ho spomenula. Hoci meno nevedela alebo ho zabudla.

„Ja mám očí, hoci som stará. Mne nič neujde. Sama som videla jeho pohľady." Hneď babka dodala, ako som onemela.

„Áno, on." Priznala som. Čo jej budem klamať.

„Ak si mu veľmi ublížila, tak ako vravíš a on k tebe niečo naozaj cíti, tak určite sa vráti a odpustí ti." Stisla mi ruku.

„A čo ak nie?" Celá urevaná som na ňu pozrela.

Babka sa len povzbudivo usmiala, len aby som sa mala lepšie. Čo naozaj pomáhalo. „Tak nie je hoden tvojich sĺz."