Kúsok AROGANCIE

38.

Týždeň ubehol ako voda. Ja so zlomeným srdcom som sa predierala medzi školskými učebňami z jednej do druhej, podľa toho kde sme mali hodinu.

Sem tam som prehodila s Monicou reč. Aj keď Irissa bola chorá, tak som si k nej zvykla sadnúť. Pred nami sedela ako vždy Lauren, ktorú ju hnev stále držal.

No dneska som si povedala, že som konečne odhodlaná. Bola som naozaj odhodlaná, zájsť za ňou a prehovoriť si o tom všetkom.

Najviac som bola smutná, že kvôli nemu som stratila svoju najlepšiu kamarátku. Chýbala mi.

Aj teraz som sedela s Monicou. Mali sme hodinu literatúry. Laurie sa ani raz neotočila dozadu k nám. Hoci ju sem tam Monica prstom štuchla. Bavilo ju otravovať. Darmo som jej vravela, nech to nerobí. Len sa zasmiala a znova do nej strčila.

Keď som už na to nepovedala nič, cítila som sa ako spolu vinník.

„Amína, čo si zase taká sklesnutá. Normálne vidím ako máš nad hlavou mrak, ktorý na teba prší. Aj vlasy máš hrozné. Česala si sa vôbec ráno?" Znechutene odvetila moja spolu sediaca Monica.

„Nestíhala som." Povedala som prvú blbosť, ktorá ma napadla.

„Preto si ráno vždy nastavím tri budíky. Jeden mám o piatej, druhý mám o pol šiestej a tretí o šiestej." Hrdo odvetila.

„Ale škola nám začína 7:40, načo tak skoro?" Sama som sa tomu divila, či je vôbec normálna tak skoro stávať.

„Tak akurát." Frflala. „Aspoň to na mne vidno. Očividne ty ani snahu nemáš, aby si vyzerala kus svetu."

„No... do školy sa mi netreba tak parádiť. A ani nemám pre koho."

„Ale mala si. Veď už hovorí o tom celá škola, že Benjamín odkopol ako kus handry." Posmešne odvetila.

„A očividne si to myslíš aj ty!" Skrivila som tvár do prísnej grimasy. Naozaj ma to nahnevalo. Mala som už dosť toho, ako ma všetci ohovárali a urážali.

„Zlatko, nič v zlom ale pozri sa občas na seba. Tvoje handry sa prestali dávno predávať." Nechutne odvetila.

To už som sa postavila a vyšla z triedy, začula som učiteľkin hlas, ako po kričí moje meno. Mala som ju na háku. Už som viac nemohla počúvať tú hlupaňu.

Vyšla som z budovy.

Videla som ho. Stál pri budove školy a zapaľoval si cigaretu. Sám bol prekvapený, že ma videl. Vedel, že je hodina.

Už som sa k nemu neunúvala prísť. Rozhodol sa ma nechutne využiť a nechať ma. Tak nech to má. Už sa mu viac nebudem ukazovať. Sklamal ma. Zničil ma.

Mala som to tušiť, že on...

Že taký ako je on, my ublíži. Vezme moje srdce do svojej dlani a sám vlastnoručne doň zaryje svoje nechty. A potom ho odhodí niekde preč. A hneď na to mi ho postúpi. A ak bude po tom všetkom, hodí mi ho do mixéru a rozmixuje na drobné kúsky, tak aby sa už nikdy nezlepilo.

Preto som sa len na neho krátko pozrela. Venoval mi svoj malý ľadový ostrý oceánový kuk, ktorý ma chladil. Cítila som že jeho chlad sa mi drie až do kostí. Začala som sa chvieť ako od zimy. Preto som zrýchlila chôdzu. Ponáhľala som sa, aby som bola čím skôr doma.

◼◼◼

„Tu na ešte dopíš nulu." Otrávene som poradila bratovi, ktorý počítal matematiku.

„Teraz už to mám dobre?" Jeho očká svietili, ako náhle skončiť s počítaním.

Musela som sa zasmiať. Bol naozaj rozkošný. Prikývla som. Vedel, čo to znamenalo. Mohol sa ísť hrať von.

Skôr ako odišiel, pobalil si školské zošity do svojho batohu.

Odišla som do kuchyne. Uvidela som tam špinavý riad. Sám sa neumyje. Vzala som špongiu a saponát. Pustila som vodu a začala umývať riad.

Keď už som bola takmer hotová, do kuchyne vošla moja babka. Sadla si za stôl. Ťažko vzdychala.

„Nemusela si robiť starosti." Odvetila.

„Aké prosím ťa starostí. Je to len riad." Zastavila som vodu a začala ho utierať. Popri tom som ho odkladala.

„Si rovnako tvrdohlavá ako tvoja mama. Ako keby som ju videla." Milo sa na mňa usmiala.

„Chýba mi." Položila som utierku na stôl. Sadla som si k babke. „Veľmi mi chýba. Tak ju veľmi potrebujem."

„Máš tu predsa mňa."

„Viem, babí." Srdečne som na ňu pozrela.

„Au..." Babka sa začala zvíjať v kŕčoch.

„Babí, čo je ti?" Zľakla som sa. O Odišla som k nej bližšie. Chytila som ju za ramená. „Babí, hovor som ňou."

„Babí." Vzlykala som. Nechcela som aj o ňu prísť.

„Volaj pre pomoc. Moja noha! Au, to bolí." Skuvíňala babka.

„Zavolaj Kylovi." Babka bolestivo prikázala.

Vzala som svoj mobil, ktorý bol položený na linke a rýchlo vytočila môjho dobrého kamaráta barmana.

„Ahoj Kyle, prídeš k nám domov. Babke nie je dobre. Potrebuje odvoz do nemocnice." Pohotovo som odvetila.

„Dobre, poďte von. Za minútu som pri vás." Hovor vypol.

„Babí, výdrž. Bude dobre." Pomaličky som jej pomohla vstať a spolu sme kráčali von, na terasu.

„Amína, musíš zostať. Kto bude s Jeremym?" Napriek veľkej bolesti dokázala na mňa prehovoriť.

„Dobre, babí. Len prosím daj mi vedieť. Buď hlavne statočná." Silno som jej stisla ruku. Veľmi som sa bála o ňu.

„Budem. Budem dieťa moje." Objala ma. Silno som sa jej pritiahla na hruď.

Kyle prišiel na svojom aute. Vzal banku do auta a už boli preč. Mne vyšla z oka slza. Hneď som si ju zotrela. Už viac nemôžem plakať. Naplakala som sa dosť.

Pozerala som ako auto odchádza preč. Veľmi som sa o babku strachovala. Jeremy sa túlal kde si vonka s kamarátmi a ani len netušil, že jeho babka odišla do nemocnice. Ak by bol doma, všetci by sme išli. Ale tak som musela zostať doma a strážiť brata. Nikto z nás nechcel, aby sa veľmi vystrašil. Bol len dieťa.

Odišla som naspäť do domu. Vzala som si svoj mobil k sebe do vrecka a odišla do obývačky. Sadla som si, že počkám na brata, kým sa vráti domov. A rovnako počkám na babku, kým dôjde. Bola som trošku pokojnejšia, keď som vedela, že je tam s ňou Kyle. Nie je tam aspoň sama.

Zapla som si televízor, nech mi troška zbehne čas. Poriadne som nezapla kanál a už mi zavibroval mobil.

Hneď som sa pozrela naň. Písala mi Laurie. Rozklikla som správu od nej.

LAURIE - Benjamín ide na vojenskú školu. Vedela si o tom? 

❤❤❤
Máme pred sebou už len
dve časti. Zajtra môžete čakať
Benjamínov pohľad.
❤❤❤