Kúsok AROGANCIE

7.

❤❤❤
Dneska máme takú troška nudnejšiu časť, aby ste sa vlastne dostali do toho, aké sú hlavné postavy. Chcem, aby ste ich lepšie spoznali. No zajtra očakávajte o čosi akčnejšiu časť. Ľady sa nám prelomia ako sa zvykne hovoriť. ❤
Každopádne ďakujem
za pribúdajúci počet čitateľov
a tak isto aj za verných:
staroflife25
NikoliatkoSabova
❤❤❤
Veľmi si to vážim.
A môžete sa pustiť do čítania.
❤❤❤

Pozerala som na svoju babku, ako v ruke zviera vysávač. Videla som na nej, že už nevládze tak ako kedysi. Že je to každým dňom horšie a horšie. Už nebola v mladých rokoch.

„Babí, ukáž." Postavila som sa k nej. Rukami som sa naťahovala bo trúbke od vysávača.

„Zvládnem to." Protirečila mi. „Radšej sa pozri, či si Jeremy robí svoje úlohy."

„Babí, on je ešte v družine, až okolo štvrtej pôjdem po neho. Sú len dve hodiny." Ukázala som hore na hodiny, ktoré viseli nad našimi hlavami, pekne zavesené na stene v našej chodbe.

„No dobre, dieťa moje." Podala mi vysávač. Pevne som ho zovrela.

Babka si pohladila svoje kríže svojou pravačkou. Sadla so do kuchyne, ku svojej káve, ktorú mala nedopitú.

Ja som vysávačom povysávala zvyšok domu.

Okolo štvrtej som odišla do družine, kde som vyzdvihla svojho brata. Ten ako ma zbadal sa mi hodil do náručia.

„Už som si myslel, že tu budem spať. Všetky deti odišli, okrem mňa." Pozeral na mňa s tými zelenými očami.

Skôr ako som mu nasadila čiapku na jeho hnedú hlavičku, som mu postrapatila vlasy. Jeremy mi vyplazil jazyk. Neznášal to, keď mu strapatím jeho upravené vlasy, ktoré si pekne češe do jednej strany.

„Teba by som nezabudla ani vo veľkom meste." Usmiala som sa na neho.

Bol naozaj podarený. V hrubej bunde a v čižmičkách vyzeral ako taký malý tučniačik. Rozhodne bol ako na zjedenie.

Jeremy mi dal svoju ruku, za ktorú som ho pevne chytila. Spolu sme vykročili zo školskej budovy.

Krok po kroku sme kráčali domov.

Hneď pri škole som videla postávať chalanov z vyššieho ročníka. Poznala som ich len z videnia. Medzi nimi som zbadala aj Benjamína. Ktorý si veselo fajčil svoju cigaretu.

Na sebe mal oblečené svoje typické čierne oblečenie. Svoju koženku, rifle a stavím sa, že aj tričko a aj ponožky. Jedine topánky mal snehovo biele, samozrejme značkové.

Jeho kučery sa jemne točili na pravej strane. Jeho líca boli sfarbene do ružovej farby, ktorá mu zima pekne vyštípala.

Jednou rukou si držal svoju cigaretu a tá druhá ruka bola zastrčená vo vrecku v riflí.

Mlčky som prešla okolo skupinky chalanov. Môj brat čosi vravel, ale nevnímala som ho.

Moje sústredenie si získal Ben, ktorý ma ako hneď zbadal, nespustil zo mňa oči.

Jeho arogantne belasé oči na mňa pozerali, tým štýlom, že absolútne nemám poňatia ako sa obliekať v dnešnej dobe. Obzeral si ma zdola na hor.

Cítila som úzkosť. Veľkú. V duši som sa modlila, aby sa neozval do mňa.

Ako sme ich s Jeremim obišli. Moja hlava sa vytočila jeho smerom. Stále na mňa pozeral. Vyfúkol menší dym pred seba. Ako sa dym stratil, žmurkol na mňa.

Zaklipkala som očami. Neverila som, že sa pri tom ešte aj uškrnul.

Hlavu som otočila pred seba. Pridala som do kroku, pričom malý brat nestíhal.

Sám ma brzdil akoby aj schválne.

„Poď, musíme ísť. Babka nás čaká." Zavrčala som na neho.

„Ja už nevládzem." Dupol si nohou. Zastal.

„Nevymýšľaj. Poď." Jedným okom som zazerala na Bena.

Ten celú situáciu sledoval. Bolo to také nepríjemné a možno aj ponižujúce, ak sa začnem plaziť vlastnému bratovi.

Môj pohľad stvrdol. Pozrela som veľmi karhavo na svojho mladšieho brata, ktorý nemal ani poňatia, ako blbo mi je tu stať pred očami skupinkou chalanov, ktorý si o sebe myslia, že sú niečo viac.

Zdrapla som ho za rukáv a potiahla mojím smerom.

„Povedala som, že ideme." Ešte som ticho zavrčala tak, aby ma počul len on.

Ten akoby sa vystrašil a poslúchol ma. Sám sa dal do rýchleho kroku. Až ma prekvapovalo ako zrazu stíhal tie moje.

Aj pri našom dome som cítila Benov pohľad. Bola som si na sto percent istá, že sa pozeral do vtedy, kým sme mu nezmizli z dohľadu.

Vošli sme do domu. Veranda pod našimi nohami zaškrípala. Brata som popsula do vnútra, nech dlhšie nestojíme na nej. Bála som sa, že ak by sme boli na desať čo i len desať sekúnd, pukla by. A my by sme spadli do veľkej diery. Vlastne rovno do našej podzemnej pivnici.

Skôr ako som zatvorila za nami dvere, som vykukla na ulicu, či tam naozaj nestojí Ben. Jeho pohľad som mala stále na svojom chrbte.

Nič živé chodiace po ulici som nezbadala. No ten pocit bol stále.

Dvere som zatvorila.

Zastavila som sa pri okne. Spoza rohu som pokukovala na našu ulicu. Nemohla som sa zbaviť z toho pocitu. Bolo to naozaj čudné. Ale ako keby ma jeho očí pozorovali odniekiaľ. Tie dva modré oceány.

„Čo tam vidíš, Mína?" Pridala sa ku mne babka. I ona zazerala spoza okna na ulicu. Lakťami sa poriadne zaprela o bielu parapetu a vystrčila hlavu do celého okna.

Ja som sa posunula o jeden krok vzad, aby ma nebolo vidieť v okne.

„Nič." Snažila som sa odmerane odpovedať. Hoci z toho by sa dalo poznať, že klamem.

„Hm." Babka si povzdychla. Hladila von oknom. Čo sa vonku mihlo, už bol tomu venovala svoj pohľad.

Všimla som si čiernu zatúlanú mačku, ktorá vyšla z krovia. Zavrtela chvostíkom. Pozrela cez seba a prešla cez cestu, načo sa babka trikrát prepľula a nezabudla sa aj prežehnať.

Otočila sa ku mne a aj mňa trikrát prepľula.

„Pôjdem uložiť Jeremyho." Hneď ako babka prikývla, som odišla hore za Jeremim.