Kúsok AROGANCIE

6.

V tom som začula niečí tretí dych. Hneď na to kroky. Bol blízko. Veľmi blízko.

Spoza dverí na nás za kukol nik iný ako náš školník.

„Aaaa." Obe sme naraz skríkli, hoci pred očami sme mali školníka, ktorý mračil ako pri kyslom mlieku.

„A vy čo tam?" Najprv sa pozrel na mňa a potom na Laurie.

Laurie lapala po dychu. Tiež sa vžila do toho rovnako ako na. Jej tvár bola zo začiatku zdesená, no pomaličky sa začali jej svaly na tvári zjemňovať.

Podľa tváre som mohla usúdiť, že nebol dvakrát nadšený, že miesto práce sa tu schovávame. Jeho tvár sa mračila a to veľmi. Teraz už nie od kyslého mlieka. To mala od toho ďaleko. Boli to niečo ako hnev.

Obe sme rýchlo vyliezli z skrýše a dali sa do práce. Školník okolo nás chodil a pozeral, či si robíme svoju prácu. Teraz nás už vôbec nenechal samých. Jeho pohľad som cítila pri každom pohybe.

My sme sa s kamarátkou na seba pozreli a hneď na to zasmiali. Školník nechápal.

Musela som sama priznať, že hoci sa tváril veľmi namosúrene v skutočnosti vyzeral veľmi vtipne. Rozhodne mu ti nešlo - hnevať sa.

„Ale si bola celá z neho..."

„Nebola som. Len som nechcela, aby vedel, že sme tu." Skôr ako dopovedala, som jej skočila do reči. „A čo ma po ňom." Tým som aj uzavrela tému o našom Benjamínovi.

Laurie ešte na mňa škaredo zazrela. Vedela som veľmi dobre, ak by som ju skôr nezastavila, povedala by som jej o Benovi ako o tom najhoršom chalanovi pod slnkom. Možno by som jej tým sama dala dole tie obrovské ružové okuliare, z ktorých nie ju ale mňa bolela hlava.

Ja som sa na ňu zaškerila, nech nie je stále vážna. Trošku ju to rozosmialo. Jej smiech bol ozaj nákazlivý. Tiež som sa musela spolu s ňou zasmiať.

◼◼◼

Hotová s prácou, som išla vyniesť kôš do kontajneru.

Vzala som ho pred seba, preč hruď. Kráčala som až von z budovy o čom vedel aj vrátnik. Sám ma zbadal, že nesiem smetný kôš. Usmial sa na mňa veľmi milo.

Cez kôš som poriadne nevidela. Ledva som dokráčala ku konve. Kôš som vysýpala na jeden raz. Nebol taký ťažký, ako sa zdal byť.

Chytila som ho do jednej ruky a vykročila naspäť do školy.

Na obrubníku som zbadala Bena. Takmer som zhíkla, niet mojej ruky, ktorú som mala na ústach.

Stála som tam ako obarená. Sledovala ho ako si kúril jednu cigaretu za druhou. Z vykrojených pier si vytváral malé krúžky, po ktorých sa mu odohrával veľmi pekný a spokojný úsmev.

Vôbec sa mi nezdal taký nebezpečný, ako keď som ho počula na chodbe. Tam bol zlosť sama.

Ani som si nevšimla kedy stihol prísť ku mne. Jeden malý obláčik dymu fúkol do mňa. Hneď na to som sa rozkašľala.

„To už aj školské smeti vynášaš?" Vysmial ma. Jeho oči boli hravé. V hlase už nebolo po toľkej zlosti, čo som si mohla vypočuť. Očividne sa stihol upokojiť.

A zrejme mu k tomu dopomohla kamarátka cigaretka.

„Čo ťa do toho." Drzo som odvetila. Spravila som jeden krok vpred. Nezaslúžil si, aby som sa k nemu pekne správala.

Bola to moja dobrá vôľa. Myslela som aj na iných. Na rozdiel od niekoho. No to už som si nechala pre seba.

Ben spravil tiež krok vpred, čo hneď sa nám naše hrudníky dotýkali. Jeho modré očí pozerali do tých mojich. Boli tak veľmi modré, až som mala pocit, že som sa utopila v najširšom oceáne.

Jeho oči boli tak modré ako drobné nezábudky, po ktorých si vždy zapamätáte ich belasú farbu. Tú takú jedinečnú, kde inde už neuvidíte. Presne také ich mal.

S ťažká som dýchala, lebo jeho dych som cítila na svojej tvári. Čo si aj všimol. Sám pre seba zdvihol pravý kútik hore. Bolo to roztomilé.

„Hm?" Stále čakal odpoveď. Potiahol si z cigarety, ktorú do teraz držal. Opäť do mňa fúkal drobné krúžky.

Rozkašľala som sa.

Bola som ako mala muška v jeho veľkej krásnej dokonalej pavučine. A on bol ten najväčší pavúk, čakajúci na moje posledné stonanie. Lenže sa mýlil. Zobrala som všetky moje kúsky hrdosti. Nastavila som pred seba ruku a odsotila ho ďalej ako sa len dalo.

Jeho veľké telo šlo veľmi ťažko posunúť. Preto som využila nohy, čo mám. Vcúvla som krok vzad. Víťazoslávne som sa na neho zaškerila. Vedela som, že skôr kým sa spamätá, mu utečiem.

Jeho prekvapená tvár ma ešte viacej rozosmiala. Lepšie som to nemohla ani spraviť.

Spokojne som ho obišla.

Z reflexu ma surovo chytil za lakeť. Pozrel sa na moju zafarbenú košeľu, ktorú používam pri práci, aby som si svoje čisté oblečenie nezašpinila.

Jeho tvár bola v šoku. Pripisovala som z toho dôvodu, že on ešte ani farbu nevidel. A tobôž nedržal.

„Pán perfektný, v živote nevidel farbu." Ironický som sa na neho zasmiala.

Nevedela som si ho predstaviť ako drží štetec v jednej ruke a paletu v druhej.

On chodil do toho druhého odboru - Grafik tlačových médií než Propagačné výtvarníctvo.

Znovu nahodil svoj povýšenecky výraz. Naklonil sa bližšie ku mne.

„Ešte sme neskončili." Chrapľavým hlasom mi šepol do ucha, pričom vyslal zvláštne zimomriavky.

Pripisovala som ich kvôli zime, ktorá bola vonku, kdeže som mala tričko a pofarbenú košeľu s rifľami na zadku.

V tom jeho silné zovretie sa uvoľnilo. Voľná so zmiešanými pocitmi som vbehla do školy.

Ben našťastie za mnou nešiel.

Vonka čo by sa dalo pokojne označiť ako rozhovor s Benom, mi prišiel veľmi zvláštny. Hlavne tie pocity, aké som pri tom mala. Boli zmiešané. Sama som si to nechcela priznať ale priťahoval ma.

To ako bol pri mne veľmi blízko. Cítila som jeho dych na svojej tvári. Naše hrudníky sa zľahka opierali. Jeho stisk na lakti. Ten pohľad. Taká mala iskra v jeho nezábudkách.

Pred svojimi očami som mala jeho tvár. Ako bol dostatočne blízko. Hoci to znelo ako vyhrážka, čo vyslovil ale bolo to tak kurva sexy. Ešte teraz som si musela do jazyka zahryznúť. Nemôžem mu podľahnúť.

❤❤❤
Ďakujem veľmi pekne, že je toľko čitateľov, ktorých zaujala táto kniha. Ja sama som zvedavá ako sa to skončí. Mám v hlave nápad ale vždy počas písania sa mení alebo zostane. Ako kedy.
❤❤❤
Ďalšia časť bude až v pondelok. Takže ju môžete očakávať buď ráno alebo na obed. ❤
Ešte raz ďakujem za vaše ohlasi ❤❤
NikoliatkoSabova
staroflife25
❤❤❤