„Je jedno koľko omietky si dáš na seba, vždy budeš v mojich očiach tá škaredá." Chrapľavým a veľmi hnusným hlasom na mňa prehovoril. V očiach mal toľko nenávisti, až mi po holom chrbte prebehol studený a zároveň pálivý mráz.
Hneď ako som vykročila do domu, babka už stála pri dverách. Začala sa ma vypytovať na výlet. Tak isto mi neušiel jej malý úškrn, keď si spomenula, že ma prvý deň nemohli nájsť a na ďalšie ráno som sa na obed objavila spolu s jedným chalanom, ktorý je odo mňa o rok starší.
Jej oči tužili po odpovedí na jej otázky, ktoré snáď nemali žiadny koniec.
„Babí, výdrž. Najprv si potrebujem vydýchnuť." Kráčala som hore nohami. Ani som sa pri nej nezastavila. Rovno som utekala do svojej izby.
Babka konečne bez slov čakala dole. Pripravovala mi jedlo alebo neskorú večeru.
Kufor som zhodila na zem hneď vedľa postele. Ako náhle som mala voľne ruky, hodila som sa na posteľ. Slastne som vzala jeden z mojich vankúšov a objala ho.
Do izby mi vošiel môj brat. Sadol si na posteľ. Pozeral na mňa ako zvalená stískam svoj vankúš, na ktorom zvyknem spávať. Všetko tak krásne voňalo. Môj domov, pomyslela som si.
Pozrela som na Jeremyho. Ten na mňa mrkol. Jeho vlasy tento krát boli strapatejšie ako obvykle.
„Jeremy, bráško môj..." Roztiahla som ruky. Hneď sa mi hodil do náručia. „Ako si mi chýbal, samozrejme aj babí. Ale ty viac." To už som ho postrapatila už aj tak strapaté vlasy.
„Ako si sa mal ten týždeň?"
„Dobre. Neuveríš, že dokonca som sám išiel do školy. Babku začala bolieť noha. Tak ma poslala samého. Keď som išiel včera cez prechod, som stretol milú tetu. Povedala mi, že sme susedia. Vzala ma za ruku a tak sme prešli. Povedala mi, aby ma auto nezrazilo. Že idú rýchlo." Tak horlivo ki to vravel, ani nadýchnuť sa nemohol.
„A poznám tu tetu?" Bola som rada, že to bola naozaj milá teta. Ľudia sú všelijakí. Hlavne tí, čo berú deti na orgány. Ani pomyslieť na to nemôžeš, čo ak by sa...
Nie. Tieto negatívne myšlienky som musela zahnať.
„Neviem. Ale teraz už je to jedno. Ty si doma. Tak budem chodiť s tebou."
Prikývla som.
Natiahla som sa za mobilom. Všimla som si, že mi ktosi napísal. To už som nestihla prečítať. Jeremy ma ťahal za ruku.
„Poď." Už ma ťahal von z izby.
Spolu sme kráčali dolu schodmi, kde to v kuchyni rozvoniavalo. Zrejme ho babka poslala. Obaja sme si sadli za stôl.
„Babi, prečo si mi povedala, že ťa bolí noha?" Smutne som na ňu pozrela. Sama by som nešla na ten plavecký kurz, ak by som to vedela.
Malý Jeremy vztýčil ukazovák a len ukázal pst. Ale už bolo neskoro. Babka sa ku mne otočila. Teraz už mala v očiach divný výraz. Medzi bolesťou a utrpeným.
„Nechcela som ťa zaťažovať, Amína." Milo odvetila. A už nám nakladala na tanier hotové voňavé jedlo.
„A vôbec to nie je také zlé ako ti iste vykecal tento tu." Aj ona mu postrapatila vlasy. Ten spravil čudnú grimasu. Určite sa hneval, ale nič nepovedal.
„A ak by bolo iste pôjdeš k doktorovi, že?" Zo strachom som odvetila, čo skôr znelo ako rozkaz.
„Neboj." Prišla ku mne. Hneď ma vzala do svojho náručia. Silno som ju stisla ako keby to malo byť posledný krát. Sama som si všimla ako opatrné stúpa na pravú nohu.
◼◼◼
Ležala som vo svojej izbe už s plným bruchom. V ruke som zvierala mobil. Hodiny ukazovali desať hodín. Konečne bo celom dni, som si mohla užiť moju nenahraditeľnú sladkú posteľ.
Klikla som na správu, ktorá bola od Lauren. Zajtra v sobotu sa chce som ňou stretnúť. Tak som jej na to odpísala, že prídem.
Surfovala som na facebooku, nejaké novinky. Videla som, že Larisa si opäť zmenila profilovú fotku. Tento krát na nej nemala až tak hlboký výstrih. Práve naopak. Mala na sebe bikiny a tým to vysvetľuje mnoho. Ležala na jednom lehátku a v ruke zvierala svoj mobil. Určite ju fotila Monica.
Potom už som na trafila na všelijaké nudné príspevky, ktoré ma absolútne nezaujímali. Zopár krát som prstom poposúvala nižšie, nech si to prejdem aspoň na oko.
Znudene som svoj mobil hodila vedľa seba. Myslím, že siahnem po knihe. S tou myšlienkou som sa zapozerala na moju zaprášenú policu, kde som mala moje srdcovky.
◼◼◼
Sobotňajšie poobede príjemné hrialo slnko. Cítila som ako cez sklo dopadali jeho lúče na moju posteľ, kde som ležala a čítala si jednu z mojich knižiek. Hltavo som každé písmeno čítala. Nedovolila mi sa od nej odpútať. Taká kniha bola zaujímavá.
Rukou som sa natiahla za pohárom. Celkom mi vyschlo v krku. Napila som sa malý dúšok odstátej vody. Už nebola taká dobrá ako čerstvá. Ale rozhodne zahnala môj smäd. Pohár som položila na stôl. Hneď som si všimla ako mi zapípal mobil. Ďalšia správa.
Určite to bude Laurie.
Ani som sa neunúvala si ju hneď prečítať. Musí si počkať, kým si prečítam túto kapitolu.
A opäť mi telefón zapípal. Ďalšia správa. Tento krát som si do knihy zastrčila záložku. Zatvorila ju a položila vedľa seba na mäkučkú posteľ. Natiahla som sa za mobilom.
Pozrela si správy. Nikto nič. A potom som si všimla na messengeri mi prišla správa od chlapca. Profilovku mal čierno bielu. Hlavu mal pootočenú na bok. Čím som ho mohla vidieť len z profilu. Oči mu nebolo vidieť. Za to som si mohla vidieť črty tváre. A ten dokonalo arogantný postoj. Hneď som pozrela na jeho vlasy. Kučeravé!!!
Benjamín Stone.
Správu som otvorila.
Ups! Gambar ini tidak mengikuti Pedoman Konten kami. Untuk melanjutkan publikasi, hapuslah gambar ini atau unggah gambar lain.
Klikla som na fotografiu, kde mal okuliare. Naozaj mu to pristalo. Sama som netušila, že nosí okuliare. Možno ich ma na čítanie. Už teraz viem, že sa ho na to spýtam. Aj na tej druhej bol zlatý ale to už to bol typický Ben. Ten jeho postoj. Na samej fotografií je vidieť, že ten chalan si naozaj nevidí ani po špičku nosa. Rozhodne sa mi viacej páči tá prvá. V tých okuliaroch vyzerá byť tak sčítaný a veľmi múdry a proste... Proste úplne inak. Ako keby to ani on nebol, ale niekto iný.
Na sebe mal modrý svetrík, ktorý mu dokonalo sedel a pasoval k očiam. Pohodlné si ležal vo svojej postelí. Rovnako ako ja.
Mám ísť?
Možno predsa mu na mne naozaj záleží. Inak by ma nevolal. Alebo len...
Hmm. Sama som nevedela, čo mám robiť.
To už mi medzi tým písala Laurie, či k nej neprídem, že si spolu pozrieme film. Aj to bola lákavá ponuka ale predsa len lákavejšia bola tá jeho. Sama som mala rada prekvapenia.
❤❤❤ Ďakujem za každého čitateľa, naozaj si to vážim. Sami ma posúvate dopredu. Bez vás by nevznikli ostatné príbehy. Možno len tak v mojej hlave. ❤❤ Takisto som začala písať nový príbeh HARELIP, ak budete mať záujem, choďte si ho prečítať. ❤❤ PS: Dá sa pohode prečítať z fotky správy, čo si písala Amína s Benom? Ak nie, ja vám to prepíšem. ❤❤❤
