Kúsok AROGANCIE

37.

Pondelok bol deň blbec. Dalo by sa ho pokojne napísať ako ten najblbejší deň, čo sa vám môže stať.

V škole ma Lauren ignorovala. Načo som si už pomaličky zvykla. Chýbala mi jej prítomnosť. Veľmi. Hlavne keď spustí svoje ukecané ústa. Chýbala mi jej úprimnosť. To ako sa občas prekecla. I keď sama to nemala v pláne povedať.

Teraz som už sedela v jedálni úplne sama. Pozerala som na ostatných ako sa medzi sebou rozprávajú, smejú. Ja som sedela sama. Dokonca aj Monica s Larisou si sadli ku štvrtákom. Sedeli pri Benovej partii, okrem Bena. Ten do jedálne dlho nevkročil. Občas som mala tú možnosť ho vidieť, i to bolo za tento rok len dva razy.

Dojedla som svoj obed. Vzala som svoju jedálenskú tácku a vykročila s ňou ku kuchárke.

To ešte nebolo to zlé. Čo som mala na myslí. Horšie ma čakalo za rohom, kým som nevyšla z jedálne.

Uvidela som prejsť okolo mňa Benjamína. Prešiel okolo a ani sa na mňa nepozrel. Ani ma nepozdravil. Začala som ísť za ním.

Na ruke som sa pozrela na svoje hodiny. Prestávka trvala ešte päť rokov. Preto som sa rozhodla ho dobehnúť. Chcela som vedieť, či je všetko v poriadku.

„Ben." Oslovila som ho, hneď ako som pri s ním držala krok.

„Nechaj ma, Amína." Chrapľavo odvetil. Rukou ma odstrčil ďalej.

Nahodila som nechápavú grimasu. Nevedela som, čo sa tu deje. Prečo sa takto správa. Aký ma na to dôvod. Samej sa mi nechcelo veriť, že to môže byť všetko fraška s tým, že dostal to čo chcel.

„Benjamín!" Teraz som sa už pred neho odhodlane postavila.

Zastavil. Zmrazil ma svojím chladným pohľadom. Po chrbte mi prešiel malý mráz. Začala som mať strach. Nie z neho, ale z toho čo povie.

Ťažko sa nadýchol. Jeho svieži mentolový dych som cítila na svojej tvári. Jeho oči sa o čosi prižmúrili. Zaťal zuby. A znova svoje ústa uvoľnil. Otvoril ústa a znova ich zatvoril.

„Ben." Teraz som už šepla.

„Čo na to nechápeš. Kurva!" Skríkol. „Nechaj ma na pokoji." Znova ma rukou posunul na druhu stranu, aby mohol prejsť do svojej triedy.

Stala som tam ako obarená. Prečo je taký? Kde je ten Ben z plaveckého kurzu. Že by naozaj sa som ňou len zahrával. Nie, určite to má vysvetlenie.

Rozbehla som sa za ním. Teraz som ho chytila za ruku.

Prudko sa ku mne otočil. Vyslobodil sa z mojej ruky. Vzal mi ju teraz on. Silno mi ju stisol. Švihom ju vykrútil za môj chrbát, až tak že som lapala po dychu.

„Nechcem, aby si sa som ňou rozprávala. Čo na tom nechápeš?" Jeho šepot sa mi dostal pod kožu. Cítila som ako mi nabehla husia koža. Priam som mala zimomriavky a to mi bolo teplo.

„Povieš mi, čo sa stalo?" Skúsila som sa ho spýtať. I keď sama som vytušila, že to nebolo dobre rozhodnutie.

Znova som sa bála na jeho reakciu. Teraz som už mohla čakať od neho len to najhoršie. Už mi to naznačil. Už nič dobré pre mňa nemá.

„Pozri sa na seba." Jeho oči si ma premerali. „Si len ďalšia v poradí. Si nikto." Šplechol mi do tváre, tie najhnusnejšie slová, aké on mohol vysloviť.

Teraz už vošiel do triedy. Zostala som stať pred jeho triedou. Dvere sa zatvorili. Zimný vánok dvier ma prebral. Začalo zvoniť na hodinu. Začala som utekať hore schodmi o poschodie vyššie. Mali sme hodinu navrhovanie.

Silno držala svoje slzy na uzde. Nechcela som sa rozplakať. A už nie keď začala hodina. Behala som. No hore na treťom poschodí som zastala.

Pozrela som na svoj odraz vi dverách, ktorý sa odrážal.

Si len ďalšia v poradí.

Si nikto.

Jeho slová sa mi vryli do pamäti. Ešte teraz som ich počula ako sa stále ozývali v mojej hlave. Si nikto.

To už som sa rozplakala. Stála som pri dverách a plakala.

V tom vyšla z kabinetu Benjamínova triedna. Pozrela, kto tu plače hneď pri dverách.

Cez uplakané očí som na ňu pozrela. Takmer som ju nevidela. Toľko sĺz som naronila.

„Slečna Thornová?" Nežné ma oslovila. „Čo sa stalo?"

Mlčala som. Teraz som už snažila vzlyky držať, aby som nespustila ďalšie slzy.

„Ste v poriadku?"

Bola som ticho.

„Alebo viete čo? Zavolám triedneho, aby vás poslal domov. V takomto stave, by ste nemali ísť na hodinu." To už som sa na ňu pozrela, či to myslí naozaj vážne.

Teraz sa už na mňa jemne usmiala.

„Ak mi povieš, čo sa stalo." Dodala.

Nahlas som si povzdychla. Musela som jej niečo povedať. Nechcela doniesť na hodinu. Nie keď už ani Laurie sa som ňou nekamaráti.

„Pohádala som sa s kamarátkou." Smrkla som.

„Neboj, určite to bude len nedorozumenie. Tak fajn. Poviem tvojmu triednemu, že si sa necítila dobre a tak som ťa poslala domov, dobre?" Milo odvetila.

„Dobre." Utrela som si svoje mokré líca.

„Tak utekaj."

„Ďakujem Vám." Teraz som už bola ja, čo som sa na ňu usmiala. „Dovidenia."

◼◼◼

„Amína, stalo sa niečo? Celý deň si sklesnutá. Nič si poriadne nezjedla. Už si ani nepamätám, kedy si bola taká." Smutne odvetila babí.

„Ach, babí." Vzdychla som. Hodila som sa jej do náručia.

Ta sa len z hrdla zasmiala. „Tak predsa som trafila na tie správne struny."

„Veľa toho je na mňa. Vieš, ten chlapec čo mi doniesol náhrdelník." Babka prikývla. Vedela koho myslím. Tak som smelo pokračovala ďalej. „My sme sa spolu troška zblížili. Ale dneska... Ah, dneska to vyzeralo úplný opak."

„Och, dieťa moje. A ty chceš poznať môj názor, však?" Zasmiala sa babí. Tá ma naozaj veľmi dobre poznala.

„Na zlomené srdce pomôže horúca čokoláda, nič iné. Pôjdem ti ju hneď spraviť. Ale najprv chcem, aby si sa trošku zamyslela." Pohladila ma po chrbte.

Odhodlane som sa ju snažila pozorne poslúchať. Teraz som potrebovala jej názor ako liek na chorobu. Veľmi som ho potrebovala.

„Aj keď sa ti zdá, že tvoj svet sa rozbil na márne kúsky neplač. Pozbieraj črepy a začni sa smiať, pretože črepy nosia šťastie." Povzbudivo sa na mňa usmiala.

„Tak ja pôjdem ti po tú horúcu čokoládu a ty nezabudni sa nad tým zamyslieť, dobre?" Dala mi malý bozk na čelo skôr ako odišla.