Kúsok AROGANCIE

16.

❤❤❤
Prajem vám príjemné čítanie
a krásne sviatky. 🎄
❤❤❤

Benjamín

Bol som zatvorený vo svojej izbe a čakal, kým ma mama zavolá na vianočnú večeru. Ako som poznal mamu, nemala rada, ak sa do niečoho pustila a ja som pobehoval okolo nej. Vždy ju to znervózňovalo. Všetko si rada robila sama.

Teraz som však odbehol len do kuchyne pre vodu.

Vyšiel som z izby rovno do kuchyne. Mamu som v kuchyni nezbadal. Za to som uvidel na peci hotovú kapustnicu a vedľa nej hotový šalát. Hneď vpredu sa pražili rezne. Tie na rozdiel od kapustnici nevoňali. Zdali sa mi, že sú pripálené.

Siahol som po vidličke. Zapichol som najprv prvý a potom za ním druhý. Z druhej strany boli pripálené.

Že by mama zabudla na ne?

Rezne som polozil na stôl na tanier, kde boli aj ostatné rezne. Ešte som sa poobzeral po kuchyni, či netreba s niečím pomôcť. Nič také som nezbadal. Rozhodol som sa skontrolovať mamu.

Pozrel som najprv do obývačky. Tam nebola. Balkónové dvere boli mierne pootvorené. Nakukol som do nich. Mamu som na balkóne nenašiel.

Už som sa začal o ňu naozaj báť. Určite by nenechala všetko tak a nešla by preč. Pripisoval som k tomu, že sa mohlo niečo stať. Niečo naozaj vážne, že zabudla na rezne.

Pozrel som sa snáď všade. Bol som v kúpeľní, na záchode. Dokonca aj v ich spálne. Nikde som ju nezbadal.

To už som zreval na celý byt. „Mama!"

Znova som sa poobzeral po chodbe, kde som práve vstal. Miešali sa vo mne hrozné pocity - strach a beznádejnosť.

„Mama!" Znova nič.

Znova som prehľadával všetky izby. Až potom ma napadlo pozrieť do otcovej pracovne, čo mal vždy zamknutú. Chytil som kľučku. Dvere sa zľahka pootvorili. Vošiel som dnu.

Uvidel som mamu.

Sedela na zemi a ticho vzlykala. Sám som už vytušil situáciu. Otec s nami na Vianoce nebude.

Bez slovka som došiel k nej. Sadol som si blízko nej. Tá len dvihla o kúsok hore hlavu, a tie jej modré oči si ma vyhľadali. Hneď si pravou rukou zotrela mokré líca.

V tom som sa na ňu pozrel, že je to v poriadku. Že mi nevadí, že plače. Rozprestrel som ruky a stiahol ju do objatia. Jej ruky si ma omotali okolo trupu. Silno ma stískala. Vyšlo z nej malé vzlyknutie. Potiahla aj nosom. Sama sa snažila presvedčiť, že je to v poriadku.

Sedeli sme na zemi natisnutí na seba. Nikto z nás nečakal, že práve na Vianoce nebude vládnuť pokoj a radosť ako ti to všetci prajú.

„On... otec nepríde." Znova vzlykla.

Ticho som ju počúval. Stískal som ju naozaj silno. Trhalo mi to srdce ju vidieť takto. Trpela.

„Že vraj.... že vraj musí zostať. Šéf mu to nakázal. Práve na Vianoce." Ďalší malý plač. Cítil som, že už mám od nej mokré tričko. Ale to mi nevadilo.

„Hiii, rezne!" Z ničoho nič si spomenula na tie zabudnuté rezne. Odtrhla sa odo mňa. Rýchlo vybehla z izby. Ani som nestihol za ňou skríknuť, že som ich už vybral.

Aj ja som odišiel za ňou. Videl som mamu stať pri okne. Pozerala sa von oknom. Akoby čakala, že otca privolá pohľadom, aby prišiel, aby sa ukázal na Vianoce.

„Mama." Nežne som ju oslovil.

Otočila sa ku mne. Jej oči boli zaplnené slzami. Pozrela sa na mňa s veľkou láskou.