Kúsok AROGANCIE

25.

❤❤❤
Prajem príjemné čítanie.
❤❤❤

„Myslím, že sa mi tu bude páčiť." Laurie položila kufre na zem. Pozrela na veľkú vilu, ktorá bola neďaleko pri lese. Naozaj to bolo nádherné miesto.

„Krása." Zasnene som odvetila.

Prezerala som si každý detail obrovského domu, ktorý bol z masívneho kameňa. Okná boli skoro na celú stenu. Z druhej strany bol záves.

Dom bol naozaj luxusný a veľmi jednoduchý.

Ako posledný z autobusu vyšiel náš triedni s druhou pani učiteľkou, ktorá je triedna štvrtákov.

„Žiaci, pekne sa zoskupte, že vás porátam. A hlavne stojte." Zavelil náš triedni a už nás išiel spočítať.

„Dobre, všetci sme. Aj tam sme všetci?" Otočil sa k svojej kolegyni.

„Áno. Môžeme ísť." Usmiala sa na neho.

Triedni len mávol rukou nech ho nasledujeme. Všetci sme poslušne za ním kráčali vo dvojiciach, niektorí aj vo väčších skupinkách.

Dom bol z vnútra ešte krajší ako z vonka. Hala, kde bola recepcia, bola spravená v industriálnom štýle.

Všetci sme boli spokojný. Na štvrtákov som veľkí nepozerala, nechcela som, aby sa môj a Benov pohľad stretol. Vedela som, že aj on je tu. Videla som ho ako som nastupovala do autobusu medzi poslednými, čím som si sadla aj dopredu. On sedel vzadu.

Ani raz si ma nevyhľadal. Tak som sa rozhodla ho ignorovať. Ten bozk pre neho nič neznamenal. Zbytočné by som si robila nejaké nádeje, že by ma chcel.

Dala som na babku. Ak mu na mne záleží sám sa ozve. Ak pre neho ten bozk niečo znamenal, ozve sa. Ale on nič. Ani sa len na mňa nepozrie.

Dokonca aj teraz stojí pri svojej triede hneď vedľa svojej partií. Obzerá sa von oknom. Čosi ho muselo zaujať. Stále sa tam pozeral.

„Fajn. Tak už môžete ísť do svojich izieb." Triedni odvetil.

„Čo?" Otočila som sa na Laurie, či ho počula na rozdiel odo mňa.

„My máme spolu izbu aj s Larisou a Monicou. Vyšlo to tak, že štyria majú izbu." Vzala si kufor a tašky a už šla hore schodmi. Ja som ju nasledovala.

Ja som tiež vzala svoj kufrík a jemne ho nadvihla, že pôjdem za Laurie.

„Ukáž, pomôžem ti." Odvetil Jared a už mi chytil kufor.

„Ty už sa som ňou bavíš?" Takmer si sánka spadla. Sama som dobre vedela, že dal ruky odo mňa preč.

„Lebo som džentlmen." Zaškeril sa.

„Tss. Ale vďaka." Obaja sme vyšli hore.

„Ďakujem." Milo som sa na neho usmiala. Pozrela som na Jareda, ten mi svoj úsmev tiež daroval. To už som ho ani tak nepostrehla ako Benjamína. Pozeral sa našim smerom úplne vážnou tvárou. Hlavu mal mierne hore. Vždy musel dávať každému na javo, že on je čosi viac. Už ma to naozaj štvalo.

„Vidíme sa zajtra na kúpalisku." Žmurkol na mňa Jared, čo Ben nemohol vidieť. Stál za ním dva metre dozadu.

„Áno." Zasmiala som sa skôr falošne ako úprimne. Chcela som zistiť, či nás naozaj sleduje. Áno. Jeho tvár potemnela, hneď ako videl, že sa pri ňom usmievam od ucha k uchu. Ruku dal v päsť a potom odišiel do svojej izby.

„Fajn. Idem ja..." Ukázala som na dvere, kde bola vlastne moja izba aj s troma dievčatami.

„Hej." Nervózne sa zasmial a odišiel do izby, kde odišiel Benjamín.

Otvorila som dvere. Laurie si obsadila posteľ hneď po oknom. Aj Larisa s Monicou. Mne zostala posteľ, ktorá bola pri dverách. Povzdychla som si. Kufor som si položila k voľnej a zároveň k poslednej posteli, ktorá mi zostala. Sadla som si na posteľ a hneď sa v nej rozvalila.

„Dievčatá, snáď tu nechceme dnešok voľný deň prespať!" Skríkla Larisa.

Len som na ňu krivo pozrela. Nech si velí svojim barbinám. Mne rozhodne nie.

„Máš pravdu, Larie." Usmiala sa Monica. Hneď ožila. Sadla si a pozerala na nás ako ležíme.

„Mám jeden nápad, čo môžeme robiť." Larisa sa uškrnula. „Dole som zbadala na recepcii jedného muža, ktorý vyzeral ako boxer. Také pevné a široké plecia mal a ruky ani nevravím. Och, už teraz sa roztápam. Dole určite musí byť bar. Možno je barman." Skoro jej až slina z úst vypadla ako sa nad ním rozplývala.

„Ty len na chlapov myslíš." Laurie iba prekrútila očami.

„Treba, keď vy už nie. Najdôležitejšie je nie ako skončiť školu so samými jednotkami ale ako si chytiť dobrého chlapa. A ten sa už o vás postará. Preto sa treba o seba starať." Okolo prsta si motala svoj prameň vlasov. Zahľadela sa na Monicu, čím jej vravela, že nech aspoň ona tam s ňou ide. Lebo sama vidí, že s nami nehne.

„To je skvelé, Larie." Zatlieskala Monica celá šťastím bez seba.

„Fajn, tak šup šup." Postavila sa a začala tlieskať, takým tempom, že by zobudila aj spiaceho medveďa, ktorý spí celú zimu.

„Naozaj nejdete?" Spýtala sa Monica.

Ja s Laurie sme len záporné pokývali hlavami, že trváme na tom, že rozhodne nepôjdeme s nimi baliť chlapov.

Hneď odišli. Len sa za nimi tak dymilo ako tresli dverami.

„Máme na celý večer pokoj." Šťastné si vydýchla moja kamarátka.

„Hej. Nuž neviem ako ty ale..." z kufra som si vytiahla knihu, ktorú som si musela vziať. „...ja si budem čítať."

„Nudaaaaa." Laurie si z kufra vytiahla notebook. Zapla si ho a už si púšťala film, ktorý si pozrie. Samozrejme dala si aj slúchadlá, za čo som bola naozaj rada. Rada čítam keď je ticho. Nič ma potom nevyrušuje pri čítaní.

Po dvoch hodinách som si zatvorila knihu a odišla sa poobzerať po veľkej vili. Laurie som nič nevravela. Tá bola zažratá do druhého filmu.

Vila bola naozaj prenádherná. Nebola som všade, no i to málo čo som videla, som skratka povedala wau.

Tú ma zaujalo to okno, v ktorom sa Benjamín tak napozeral. Nahla som sa poriadne, nech môžem vidieť, čo tam môže byť také zaujímavé.

A potom som to videla. Nádherné drevené móle a obrovský rybník. Ten výhľad bol nádherný. Neváhala som ani sekundu. Vyšla som von.

Bežala som veľmi rýchlo. Keď už som stála na drevenom moli. Sadla som si úplne na kraj. Vyzula som si topánky a aj ponožky.

Jemne som sa palcom, ktorý mám na nohe, dotkla hladiny vody. Tá bola ale studená. V nej spadnúť, tak sa už nevynorím. Hneď by som zmrzla.

„Brrr." Sklepalo ma od zimí.

Rukami som si objala jednu nohu, pričom tú druhu som mala voľne spustenú k vode. Sem tam som si ju trošička namočila. Po viacerom namáčaní nebola až taká studená ako sa zdala byť na začiatku. Bolo to naozaj príjemné. Príroda a ja.

Pozerala som sa na veľmi pokojné jazierko, ktoré sa krásne jagalo. Pod mojou nohou sa vytvárali krásne kruhy od najmenšieho po najväčšie. Bolo to naozaj zaujímavé, ako sa to pekne stráca.

Už teraz som vedela, že tu budem sedieť častejšie. Troška som aj začala ľutovať, že som si knihu nevzala. Bolo tu dokonalé ticho.

No v tom som zrazu počula čosi ako prasknutie. Niekto stúpil na drevo, ktoré hneď popraskalo. Prudko som sa otočila a...