Kúsok AROGANCIE

32.

Zvyšok plaveckého kurzu sme sa naučili ďalšie plavecké techniky. Dokonca som bola prekvapená, že sama som sa prekonala a už mi to šlo naozaj dobre. No vždy som sa snažila držať pri nich, aby som nebola sama. Predsa som mala istotu, ak som sa držala pri nich. Sám triedny ma pochválil, že mi to ide veľmi dobre. Bol rád, že sa zdokonaľujem, hoci to ešte stále nebolo ono. I tak bol rád.

Po celý ten čas sa Larisa držala pri triednemu. Sama ho k sebe volala, že to nevie. Triedny sa vždy motal okolo nej, stále jej vysvetľoval ako správne ma rukami plávať, ako sa má správne držať na hladine. Aj hlúpy človek by to pochopil, keď jej to stí raz rozptával.

No Larisa bola proste Larisa. Tá si vyžadovala pozornosť, hoci bola lepšia v plávaní ako ja.

S Benjamínom sme mali málo príležitosti sa nejako poriadne porozprávať. Ja som vedela, že ako sa skončí výlet, to aj to málo bude onedlho nič. Už som na to začala zvykať.

Samozrejme mi neušlo jeho pohľady, ako sa na mňa pozeral, už len keď Jared pri mne zakotvil, aby prehodil pár slov ohľadom plávania. Ja som sa zdvorilo na neho vždy usmiala a čo najjemnejšie odbila. Naozaj som nechcela mať nič s ním spoločne.

Laurie ustavične na mňa krivo pozerala. Stále jej nešlo do hlavy, ako som ja s Benom mohla zostať sama v chatke a nevyužiť to. Sama dobre si pamätala, že už sme sa raz bozkávali. Stále ma sledovala. Vždy keď sa má na tú chatku spýtala, som ju odbila s tým, že sa naozaj nič nestalo. Naozaj som si musela dávať pozor, aby som sa sama nevyzradila.

„Dneska je posledný deň. Takisto viete, čo vás čaká." Ozval sa triedny.

Všetci sme stáli pri bazéne, ktorý bol však v budove. Vonku bola stále zima, hoci po snehu nebola ani stopy. Začalo sa otepľovať.

Mali sme na sebe oblečenie plavky a všetci sme už vedeli, čo nás čaká - finálne známkovanie. A toho som sa bála najviac. Už som vedela ako tak plávať ale nie dostatočne na to, aby to bola známka dobrá.

„Aby som to nezdržiaval, začneme podľa abecedy. Ako prvý začnú štvrtáci." Sám triedny už to chcel mať z krku. Pri ňom postávala triedna a povzbudzujúco sa nás usmievala.

Prihlásila som sa.

„Áno, Thornová?" Pán učiteľ ma vyzval, nech poviem, čo zas ma trápi.

„Môžem ísť na záchod?" Prikývol.

Odišla som veľmi rýchlo na toaletu. Spravila som potrebu. Postavila som sa pred umývadlo a z hlboká sa nadýchla.

„Ty to zvládneš. Máš na to. Celý ten čas si sa zdokonaľovala. Zvládneš to. Radšej si vyber kraula. Ten je z nich najľahší." Sama som sa povzbudzovala a pritom sa na seba pozerala skrz zrkadla.

No i tak ma to neupokojilo.

Pustila som kohútik a umyla si tvár, aby som sa prebrala. Pustila som si zimnú vodu. Potrebovala som myslieť na to aká mi je zima a nie na to, že sa bojím, že to nezvládnem. Bála som sa, že zlyhám.

Znova som sa pozrela do zrkadla. Pri mne stála Lauren.

„Amína, ty to dáš." Povzbudivo sa mňa usmiala. Položila ruku na moje rameno a jemne ho stisla.

Jej sa to ľahko hovorí, keď je v tej lepšej skupine. Sama vedela dobre plávať.

Ťažko som si povzdychla. „Ďakujem." Ticho som sa ozvala.

Laurie odišla na záchod a ja naspäť k bazénu. Sama som bola nervózna, keď už štvrtáci končili. Onedlho mali začať tretiaci. Všetko šlo rýchlo. Ako prvý preplával môj spolužiak, ktorý to zvládol na výbornú. Pomaličky ho pre striedali ďalší moji spolužiaci. Predo mnou šla Larisa, tá to preplávala ako nič. Klamárka a že nevie.

A teraz bol rád na mňa. Stála som na malom mostíku, ktorý bol len také odrážadlo, na ktorom sa každý odrazil a skočil do vody, aby sa mohol pustiť do plávania.

Z hlboká som sa nadýchla. Triedny zapískal a ja som skočila. Skočila som do vody. Začala som plávať Kraula. Snažila som sa sústrediť na všetky moje končatiny a na dýchanie. Nechtiac som prehltla kus vody, pričom som hneď zastavila. Dostala som paniku, že sa utopím.

Postavila som sa na rovné nohy. Pozrela som okolo seba. Triedny len sklamane na mňa pozrel. Pozrela som na žiakov, ktorý postávali a pozerali ako som preplávala. Niektorí si šuškali a vyškierali sa. Iní zas ľútostivo na mňa pozerali. Pozrela som na Benjamína ten bol akoby duchom neprítomný.

„Dobre, Thornová. Dostatočne!" Nahlas odvetil známku. Sám bol zo mňa sklamaný.

Mlčky som vyšla z bazéna. Začalo ma to trápiť. Keby som sa nenapila tej vody a nezastavila. Možno by som malá dobrú známku. Takto mám len dostatočnú. Babka nebude mať radosť. Teraz som už ja sklamaná zo seba sa postavila k ostatným. Už som aj prestala vnímať ostatných po mne ako plávali. Sama seba som sa karhala. Vyčítala som si, že napriek tomu, som mala ďalej plávať a nie hneď zastaviť.

Poobede sme sa balili. Autobus mal prísť po nás o jednej hodine. O dvanástej sme mali obed a hneď poobede tí čo nestihli sa pobaliť, sa balili teraz. Ja sama som sa balila teraz. Veci som pchala pokrčené do kufra, s tým, že sa to doma tak či tak hodí do práčky.

Pred jednou sme všetci stáli pred ubytovaním a vyčkávali na autobus. Učitelia nás dvakrát prerátavali, či niekoho nezabudli.

Ja som sa pozerala na mólo, kde som spadla. Kde ma Benjamín zachránil. Bol to pre mňa najlepší deň v mojom živote, hoci hrozilo, že by som sa utopila. Ale nestalo sa tak.

Už len mi zostanú pekné nezmazateľné spomienky.

Pozrela som na Benjamína, ten tiež pozeral tam kde ja. Jeho tvár bola zamyslená. Čelo mal mierne zmračené. No potom sa pozrel mojím smerom. Naše oči sa stretli. Jemne sa pousmial.

Už to nebol ten arogantne nafúknutý Ben. Bol to veľmi priateľský a usmievavý človek. Hoci len mne venoval krátky úsmev. Ale príjemné to zahrialo na srdci. Sám spomínal na tú chatku, v ktorej sme našli útočište.

Autobus došiel. Teraz tretiaci mali možnosť nastúpiť ako prvý. Sadla som si medzi posledné lavice. Tašku som si dala vedľa seba. Chcela som byť sama. Hlboko som sa zaborila do sedačky. Hodlala som celú cestu spať.

LAURIE - Kde sedíš?

Prečítala som si správu, ktorá mi prišla od mojej kamarátky. Nepodpísala som jej. Poobzerala som kde je. Videla som, že sedí na päťke s Larisou a Monicou. Pri nich sedeli ďalšia dvaja spolužiaci.

„Máš tu voľne?" Začula som známy chrapľavý hlas.

Zdvihla som hlavu a pohľad mi spadol na postavajúceho Bena, ktorý galantne čakal na moju odpoveď.

Prikývla som.

Sadol si blízko mňa. Autobus sa konečne pohol. Cesta trvala veľmi dlho. Ben sa bez opýtania oprel o moje rameno. Sama som bola prekvapená. No nič som nekomentovala. Užívala som si jeho vôňu po sprchovom géle. Chcela som si jeho príjemnú vôňu zapamätať.

Aj ja som sa zosunula kus nižšie na sedadle. Hlavu som si oprela o tú jeho. Jeho drobné kučery ma troška pošteklili na čele. Opatrne som zdvihla ruku a vlasy troška narovnala, nech ma nešteklia.

Benjamín si spokojne pofukoval. Zaspal. Sám to možno ani nevycítil, že sa ho dotýkam. Keď už mal vlasy na druhom boku, spokojne som si oprela o jeho hlavu. Oči som privrela a v duchu som si hovorila, že mohol by autobus tento krát meškať. Teraz by mi to určite nevadilo.

Spokojným pocitom som sa sama pre seba usmiala. Benjamín si sadol pri mne. Sám si ma vyhľadal.

Aby sa mi pohodlnejšie spalo, ruku som si položila na jeho kučery, ktoré boli jemnejšie ako tie moje. Druhú ruku som mala na kolenách. No už dlho nebola sama, Benova ruka mi ju jemne chytila.

Teraz som už naozaj zaspala s úžasným pocitom.