Kúsok AROGANCIE 3

4.

❤❤❤
Túto časť venujem
sellywjuss_22, lkrajcikova, DeniskaRusznyakova, Dadalili3, niktomanepolozi ❤
za krásny koment, ktorý ste mi zanechali.
❤❤❤

Benjamín

Na ďalšie ráno som zostal v posteli o čosi dlhšie ako zvyčajne. Bola nedeľa. Krásny slnečný deň. Teda sa to tak javilo. Slnko odrážajúce sa od zrkadla ma osvetľovalo, čím ma zobudilo.

Pootvoril som oči. Rukami som si ich pretrel. Ešte som bol ospalí. Ťarbavo som sa dotackal do kúpeľne, kde som vykonal potrebu a zaliezol do sprchy.

Drobné kvapôčky mi dopadali na veľké telo. Voda bola vlažná taká akú mám rád. Po nej sa cítim ako znovuzrodený.

Jemne som privrel viečka a predstavoval si, že som v akomsi tropickom lese, kde je močiar a samé stromy, z ktorých z lístočkov padá ranná rosa.

Jednou rukou som sa dotkol priesvitného skla, ktoré uzavieralo sprchový kút.

To mi pripomenulo, ako som sa občas takto osprchoval so svojou bývalou priateľkou.

Zastavil som prúd vody. Vyšiel som z sprchového kútu. Okolo bedier som si omotal tmavo modrý uterák a vybehol do izby. Vlasy som si nechal tak. Mal som rád, ak mi z nich kvapkala voda.

Vo svojej izbe som si obliekol boxerky a tepláky na doma vo čiernej farbe. Takto polonahý som odišiel do kuchyne.

„Už som si hovoril kedy vstaneš." Ozval sa otec so svojím prísnym hlasom, ktorý som tak nemusel.

Nevedel som, že ho tu skoro ráno stretnem. Zvykne aj v nedeľu pracovať a to aj vo firme.

„Je nedeľa, otec." Vytiahol som si z chladničky surové vajca. Na sporáku som dal panvicu už s olejom, aby sa pekne rozohrial. Chvíľku som počkal, kým som sám nezacítil olej, ako rozvoniava po kuchyni. Následne som rozbil tri vajcia a hodil ich na panvicu.

„Benjamín, občas treba pracovať aj cez nedeľu, aby si sa stal úspešným." Otrávene sa ozval. V ruke držal svoj telefón a čosi v ňom čítal. Zrejme ranne noviny.

Hotové volské oka som posolil a okorenil podľa chuti. Dal som ich na tanier. Vytiahol si tri krajce chleba a k tomu kečup.

Do rúk som si vzal tanier a sadol si oproti otcovi.

„Kde je mama?" Vidličkou som si nabral volské oko a následne ho požul. Celý čas som otca nespustil z očí. Chvíľu sa pozeral do svojho mobilu, až kým sa sám nepozrel na mňa.

„V záhrade." To už sa pozrel aj na môj tanier, čo to som si spravil na raňajky. Otec mal veľmi jednoduché jedlo. Hrianky s maslom. Narýchlo spravene raňajky, ktoré tiež skvelo chutili. No dnes som mal chuť ma vajcia.

Hneď ako sa ozval otec, že je mama v záhrade, znova som si pomyslel, že tam nebude relaxovať ale robiť si svoju záhradku. Skalku. Tak to ona nazýva. Tento rok sa rozhodla spraviť malý rybník. Občas som si vravel, či nechcela byť záhradníčka, pretože v tom mala naozaj dobre oko. Naša záhrada bola perfektné spravená, vyplienená od burín. O našu záhradu sa veľmi krásne starala. Kosiť som zvykol ja, keďže otec je viac menej v práci ako doma.

Teraz v poslednom čase zvykne zostať doma dlhšie. Možno to bude tým, že som do práce nastúpil aj ja. Možno má menej kvôli tomu menej roboty.

„Mama je v tomto veľmi kreatívna." Pyšne som povedal. Jemne som sa usmial. Vždy jej to dobre šlo.

„Keby bola taká kreatívna aj v našej spálni." Zamrmlal si popod nos. Myslel si, že ho nepočujem. No ja som ho veľmi dobre počul.

Rozhodol som sa to nekomentoval. Nech si myslí. Ja som sa mame ani nečudoval.

Dojedol som svoje raňajky. Pozrel som sa, či aj otec. Aj otec. Zobral som taniere a sám ich dal do dresu. Vytiahol som špongiu a saponát. Začal som umývať riad.

„Riad ponechaj mame. Teba potrebujem v mojej pracovni." Pri uchu sa mi ozval mužský hlas. Len som prikývol. No vo vnútri som odignoroval jeho poznámku.

Otec bol vždy taký, že všetky čo sa týkalo domácnosti nechal na mamu. My ako muži sme mali iné povinnosti. Živiť. Pracovať. Zarábať veľké peniaze.

◼◼◼

„Zavolal som si ťa preto, lebo tvoj starý otec dostal infarkt srdca." Postavil ma pred hotovou vecou.

Nevedel som o tom. So starými rodičmi nie som v kontakte. Ani nemáme spoločnú reč. Občas zvyknú chodiť a to len preto, ak majú na to pádny dôvod. Preto som bol veľmi prekvapený. Aj som sa zľakol.

„Je- je v poriadku?" Opatrne som sa spýtal otca.

„Leží v nemocnici. No bohužiaľ..." otec si podoprel hlavu o ruku. Bolo vidieť, že aj jeho to zasiahlo. Predsa to bol jeho otec. Určite ho mal veľmi rád. „Lekári mu dávajú veľmi malú šancu. Tvoj starý otec si už odžil svoje."

„Mrzí ma to." Ticho som sa ozval.

„Ale prejdeme rovno k veci." Zrazu náhle vztýčil svoju hlavu a znovu sa pozrel na mňa. Pery mal do jednej priamky. Držal sa, aby sa tu nezložil. To ráno mi už dávalo zmysel. Ten jeho tón.

Ja som ho mlčky veľmi dobre počúval. Otec ma málo kedy pozve do jeho pracovne. Vždy bola zamknutá, keď som okolo nej prechádzal. Dokonca si spomínam, že sa ju snažila aj Amína raz otvoriť v domnienke, že je to záchod.

Teraz som sa porozhliadol okolo seba. Pred oknom mal otec svoj kancelársky stolík, na ktorom mal notebook, ktorý bol teraz zatvorený. Vedľa neho mal stojan na perá a ceruzky. Dokonca som si všimol rámik, na ktorej sme boli všetci traja. Ja som tam ešte ako malé mimino.

Zvyšok jeho kancelárie zdobili veľké police s knihami. Niektoré vyzerali aj veľmi staro.

„Tvoja stará mama bude sama. A ja by som bol veľmi rád, ak by si tam išiel na nejaký čas k nej bývať. Môžeš sa tam rovno aj nasťahovať. Teda ak budeš..."

„Ty ma vyhadzuješ?" Nahnevane som vstal so stoličky. Rukami som sa podoprel stolíka. Od začiatku sa ma snaží poslať všemožne, len nebyť doma. Najprv to bola vojenská škola, pretože som sral na všetky hodiny v škole. Vynechával som jednotlivé predmety, za čo sa otec nahneval.

Postavil som sa na nohy. Zamestnal som sa v jeho firme a dokonca som nastúpil na vysokú školu. Už dva mesiace do nej chodím a očividne otec s tým nie je stále spokojný. Vždy ma musí za všetko zbuzerovať.

„Ovládaj sa!" Zaťal zubami.

Funel som. Naozaj ma to nahnevalo. Snažím sa všetko robiť, čo je v mojich silách, aby bol na mňa otec skutočne pyšný. Aby prestal vo mne hľadať chyby.

„Očividne tam čo najskôr pôjdeš. Mal som ťa tam dávno poslať. Stará mama by si s tebou dala rady, nie ako tvoja matka!" Otcova tvár zrazu nabrala červený odtieň. Tiež v ňom prúdila obrovská zlosť.

„Nikam nejdem. Už som ti to minule povedal, že takto to mám lepšie." Trval som na svojom.

„Rozhodol som sa. Stará mama sa ťa nevie dočkať." Otec sa rozhadzoval rukami všemožne, len aby sa nejako upokojil.

„Nejdem tam, otec! To si vyhoď z hlavy!" Rozzúrene som kopol do stoličky, kde som pred chvíľou celý ten čas sedel. Cez ten hnev som ledva videl. Posledný krát som sa pozrel na otca a odišiel z jeho pracovne. Cítil som sa ako v plameňoch. Doslova som horel.

„Bertie..."

Na chodbe som stretol mamu, ktorá mi chcela niečo viac povedať ako len osloviť. Nezastavil som sa. Potreboval som sa vychladnúť. Nechcel som, aby si všetku zlosť práve ona zlizla. Preto som ju obišiel a zavrel sa do svojej izby.