Kúsok AROGANCIE 3

40.

Benjamín

Bol krásny jarný deň, čo bol ako úžasný čas Amínu previesť. Tráva bola zelenšia ako pred tým. Vtáci veselo lietali a čvirikali. Človek až mal radosť chodiť von a usmievať sa len tak ako to dokáže blázon.

Slnko príjemné hrialo cez to okno, ktoré už bolo nahriate.

Ja som sa otočil oproti oknu a pozrel na ňu.

Amína si brala košeľu, ktorá nebola najnovšia. No i tak jej to pristálo. Vedel som, že tam kam ideme, netreba sa jej vyobliekať. Stačilo aby si vzala svoje veci, ktoré zvykne nosiť doma.

Dokonca aj ja som mal svoje sivé tepláky, ktoré boli mierne spadnute. Voľne čierne tričko, tiež nebolo boh vie čo.

Pomaly som podišiel jej smerom. Vyhľadal som si jej krk a nežné pobozkal tú jej hebkú pokožku, ktorá voňala po malinách. Miloval som tu vôňu.

Všimol som si, že sebou mykla. Nečakala to. Hlavu viacej zaklonila dozadu, aby som ju mohol ešte raz pobozkať. Usmial som sa sám pre seba.

Perami som si vytváral malú cestičku po jej krku raz hore a raz dole až kým som nenašiel jej pery. Pomaličky sa ku mne otočila. Svoje ruky si položila na moje ramená a do bozku mi vzdychla.

„Poďme. Chcem ti niečo ukázať." Šepol som pomedzi horúce bozky.

Prikývla.

Chytil som ju za ruku a potiahol k dverám. Tá sa ešte stihla pozrieť do zrkadla, či vyzerá dobre. Vyzerá tak ako vždy - nádherné.

„Ahoj, Ben." Zastavil nás Jeremy, ktorý sa pozeral raz na mňa a raz na Amínu.

Ja som na neho žmurkol a hodil mu kľúče od štvorkolky. Sľub je sľub. Ten vďačne chytil kľúče a už sa náhlil von. Amína to ledva stihla postrehnúť.

„Čo? Ben, čo si mu dal?" Vystrašene na mňa pozrela.

„Za chvíľu pochopíš." Lišiacky som sa na ňu usmial.

Tej len znova navrela na čele žila. Vedel som, že to len tak nenechá. Zastala, keď som ju chcel ťahať von. Pustila sa ma a založila si ruky na svojej hrudi.

„Ben, myslím to vážne. Nehnem sa s tadiaľ, ak mi nepovieš, čo si mu hodil."

To už som počul zvuk motora. Jeremy sa porúšal.

Amína akoby pochopila. Rozbehla sa von, aby mohla svoje tvrdenie potvrdiť. Vyšla z domu a ja tiež.

Obaja sme zbadali Jeremyho ako si veselo jazdí na mojej štvorkolke.

„To... to... to sa mi snáď sníva, hej že?" Ledva vykoktala vetu. Nervózne sa ku mne otočila ako náhle sa nám z dohľadu stratil. „Má len trinásť."

„Za chvíľu bude mať štrnásť. Tak čo tu strachuješ. Aj tak bude po kopcoch jazdiť." Flegmaticky som mykol plecami.

Amína sa občas stará ako rodič. Nezazlieval som jej to ale občas to preháňa.

„Po kopcoch." Zhrozene vydýchla.

„Poď sem." Natiahol som za ňou ruku a pritúlil si ju na svoju hruď. „Pre teba mám čosi iné." Otočil som ju smerom, aby zbadala moju novú motorku, ktorú som si kúpil dva dni dozadu.

Chcel som ju prekvapiť. Dúfal som, že sa nebude až tak brániť.

„Nie, nie nie... na toto ma neposadíš." Záporne mávala rukami, že to myslí vážne. „Už to že som sa dala na jazdu na štvorkolke bolo veľa. Ale na toto tu... nie." Potriasla hlavou.

„Ako som povedal... bude sa ti to viacej páčiť. Ide to rýchlo..." Jedným očkom som pozrel na ňu ako sa zdesenie díva na moju novú krásku.

„...veľmi rýchlo." Zasmial som sa.

„Ben, na toto vážne nesadnem." Zo založenými rukami ma sledovala ako som si sadol na motorku a nasadil si helmu. V ruke som držal druhú, ktorá bola pre ňu.

„Pôjdem pomaly."

Chvíľu stála, pozerala na mňa a potom nervózne vzdychla, kým si nesadla za mňa. Podal som jej helmu, ktorú si hneď nasadila. Oboma rukami sa ma chytila pevne ako taký kliešť.

„Pomaly." Pri uchu som začul jej hlas.

Prikývol som a svoju krásku naštartoval.

◼◼◼

Zastavil som na našom obľúbenom mieste, ktoré sa stalo akoby náš druhý domov. Miloval som to tu. Rovnako ako ona.

Hoci sa teraz mračila ale ja som vedel prečo. Dovolil som si ju vziať na motorku, čo veľmi nechcela ísť. Nemala na výber. Štvorkolku už som nemal. A autom sa tu ťažko dostať. Jediná možnosť bola moja nová motorka, na ktorú začínam byť pyšný. Išla ešte lepšie ako som si myslel.

Zastavil som nedaleko veľkého rybníka. Obaja sme z nej vystúpili. Amína hodila prilbu na zem a rozbehla sa k jazeru. Stále sa na mňa hnevala.

Ja som sa sám pre seba uškrnul. Vedel som, že to bude len chvíľka.

Zložil som si helmu z hlavy a rozbehol sa za ňou. Chytil som ju za pás a otočil sa spolu s ňou. Tá od prekvapenia zvýskla až sa jej na perách zráčil malý úsmev. Jemne som ju pobozkal na jej spánky. Nemohol som sa jej nabažiť. Ten pocit, že je moja a nikoho iného.

„Tak sa mi páčiš." Šepol som jej do ucha. Na čo sa jej úsmev ešte viac rozšíril. To ma už zahrialo pri srdci. Bola tak nádherná.

Sadol som si na zem a pritiahol si ju k sebe. Amína si sadla do môjho lona a chrbtom sa oprela o moju hruď. Obaja sme pozerali na to modro zelené jazero, ktoré odrážalo slnečné lúče, čím sa voda krásne trblietala.

„Pozri tam!" Prstom som ukázal na jednu vážku, ktorá preletela ponad jazero.

Bola to veľká modrá vážka.

„Minule som čítal, že vážka nás učí žiť život naplno, s tým, čo práve máme. A nie len to." Pozrel som na ňu. Tá len mlčky poslúchala a dívala sa práve na jednu, ktorá okolo nás preletela. „Tak isto nás nabáda sa vyfarbiť a nebáť sa ukázať svoje práve farby, nechať zažiariť to svetlo, ktoré je v každom z nás."

„Myslela som, že už sa nezaujímaš o vážky." Otočila svoju tvár ku mne.

„A kto to povedal?" Jemne som sa zasmial. „Vždy som sa o ne zaujímal. Sú tak rýchle, sebestačne a slobodné."

Amína mi venovala jeden so svojich nádherných úsmevov. Ja som si ju ešte viac k sebe pritisol a dal jej malý bozk na pery. Bola tak nádherná.

Život sa občas s nami zahráva. Sám život nás skúša a pozerá na nás ako si s tým naložíme. Či sa vzdáme alebo naopak. Budeme bojovať.

Kdesi v hĺbke som tušil, že Amína je tá osoba s ktorou chcem byť až do svojej smrti. Osud nás k sebe viac krát zaviedol a ukázal nám, že ona je to, čo som celý život hľadal. Že ona je tá žena, ktorej patrí moje srdce. Že ona je tá, pri ktorej viem byť skutočne šťastný. Len ona. Moja milovaná Amína Thornová.

K O N I E C
❤❤❤