Kúsok AROGANCIE 3

23.

Benjamín

Pomrvil som sa na svojom mieste. Perinu som si stiahol k sebe, čo najviac, len aby ma otravný hmyz nechal na pokoji. Čosi ma stále na tvári šteklilo.

Nepomáhalo to. Okolo ucha som pocítil, ako sa mi niečo mihlo. Otočil som sa na druhý bok, len aby som sa toho zbavil.

Hneď som vstal ako náhle som pocítil na svojich perách vlhký bozk. Roztvoril som oči a pred sebou objavil ju. Aminu Thornovú, ktorá mi dala malý bozk na pery.

Oči som pootvoril ešte viac ako do teraz. Do frasa. Toto mi nesmie robiť. Inak svoje mužské pudy neudržím. Bola až príliš príťažlivá na to, aby som sa ovládal.

Včera som musel hneď zaspať, ako som sa dostal do svojej izby.

„Dobré ránko, láska." Zamrmlala mi pred tvárou. Na tvári mala jemný úsmev. Bola rada, že som vstal. To už som pochopil nebol to dotieravý hmyz ale ona.

Ležal som na posteli pretierajúc si oči. Ako sa sem dostala a koľko je hodin? Ako dlho som spal?

„Koľko je vlastne hodín?" Opýtal som sa chrapľavým hlasom. Hneď som si aj odkašlal.

„Bude jedna hodina." S úsmevom na perách odvetila. „Tvoja mama ma pustila. Nechcela som veriť, že spíš. A mala pravdu. Spal si." To už sa hlasno zasmiala.

„Bože, Amína... Bože..." To už som začal panikáriť. Kde je tá fotografia a tie listy?

Obzeral som sa všade, kde som mohol ich nechať. Pozrel som pod vankúš. Neboli tam. Nikde. Ani na zemi.

„Hľadáš toto?" Amina mi pred tvárou zamávala listami medzi ktorými bola fotografia. Sama si asi neuvedomovala, čo drží, pretože na perách mala úsmev.

Nejako mi to nedochádzalo. Neskúmala obsah tých listov? Nečítala ich?

Pred očami sa mi zahmlilo. Cítil som ako sa mi do tela dostaval oheň. Čelo sa mi začalo potiť. Vedel som, že to musí vedieť.

„Benjamín, si v pohode?" Položila listy s fotografiou na stôl a nahla sa ku mne, hneď ako som si znova ľahol. Amína ležala na svojom bruchu a sledovala moju tvár.

Pomaličky sa mi dostavala moja krv všade kam aj mala prúdiť. Moje telo sa prekrvilo.

„Keď si chcel moju fotku z detstva, si ma mohol pokojne popýtať a nie ju vziať." Ozvala sa. Na perách mala stále ten úsmev na perách.

„Čo?" Nechápavo som zvraštil obočie. „Ty si tie listy nečítala?"

„Nie, mala som?" To už sa prestala usmievať. Niečo zle vycítila. „Čo je v tých listoch?"

„Amína. Mám isté podozrenie, že my máme rovnakého otca. Že my sme..." Veľmi ťažko sa mi to rozprávalo. Chcel som povedať, že my sme nevlastní súrodenci ale akosi som nemohol odpovedať. Nemohol som.

„Čo? O čom tu točíš?" To už si sadla a prekrížila ruky na hrudi.

„Ver mi, zlato. Ani ja to nechápem. Preto som vzal otcovi tieto listy, že si ich prečítam. Včera som musel zaspať, pretože si na nič nespomínam." Mykol som plecami. „A medzi nimi som našiel túto fotografiu."

„Tuto?" Neveriacky ju vzala do svojich rúk a znovu sa na ňu zapozerala. Tiež to nechápala.

„Neverím, Ben. Moja mama by to nespravila. Ja..." Hlas sa jej niekde vnútri zasekol. Bola rovnako ako ja z toho šokovaná.

„Môžem?" Pozrel som na jeden z listov, aby mi jeden podala. Ta len prikývla a mlčky mi ho podala do rúk. Naše prsty sa troška dotkli, čo ma len povzbudzovalo ten list otvoriť a dozvedieť sa pravdu ako to vlastne je. Chcel som, aby tá nočná mora zmizla. Aby to nebola pravda.

List som roztvoril a začal v duchu čítať. Chcel som sa presvedčiť, že obsah toho listu Amíne nezničí pamiatku na jej mamu.

______________________________________

Môj drahý Charles

Musíme to skončiť. Ty máš svoju rodinu a ja svoju. Už sa ďalej nemôžeme stretávať. Bojím sa. Veľmi sa bojím, čo spraví môj manžel, ak sa o tomto našom romániku dozvie. Preto musíme s tým skončiť. Nemá to budúcnosť. Malý Benjamín ťa potrebuje. Buď tu pre neho. Rovnako ako pre jeho mamu. Si ich rodina a vždy to tak bude.

Zabudni na mňa. Bude to tak lepšie. Ver mi.

Stále tvoja Kerry
______________________________________

Do očí sa mi hrnuli slzy. Otec s ňou mal naozaj pomer. List som nevedomky pokrčil. Nenávidel som ho. Zničil mi to posledné, čo som mal tak rád.

„Ben. Čo sa v tom liste píše." Prehovorila na mňa. Sama sa natiahla po mojej ruke, kde som list drvil. Vzala mi ho a začala čítať. Všimol som si ako sa jej do očí hrnuli slzy. Sama tomu neverila.

List odhodila na stôl a zo zlomeným pohľadom sa na mňa pozrela.

„To je mamine písmo. Je to jej písmo. Pamätám si ako mi občas písala poznámky do školy, alebo aj malé listy, čím mi zlepšila deň. Je to jej písmo. Ben ja..." Zasekol sa jej hlas. „...ja-ja neverím. Ne-nechce sa mi veriť, že to ona písala." To už sa jej po líci kotúlalo more sĺz.

Roztiahol som svoje ruky aby ma mohla objať. Jej telo hneď skočili do mojej náručia, čím nás oboch zvalila na posteľ. Ležala na mne a silno sa ku mne tískala. Drvila mi telo, ktoré som mal odhalene. Keďže som zvykol spať len v boxerkách.

Jemne som ju objal svojimi rukami a silno si ju pritisol. Už bolo jasné.

„To nemôže byť pravda." Mrmlala mi do hrude. „To nemôže..."

„Pssst. Dobre? Hlavne sa upokoj." Sám som rozprával tieto sračky, len aby som aj seba nejako upokojil. Mne sa to tiež nechcelo veriť. Ale musel som byť silný. Amína je citlivá osôbka, preto ju tak zbožňujem.

„Mínka." Chytil som jej tvár do rúk a pozrel jej do oči. „Niečo vymyslíme, dobre?"

„Teraz musím vstať. O tretej musím byť v robote. Tieto listy si radšej vezmem." Vstal som a vzal som všetky listy, len aby sa ona nemusela ďalej trápiť. A hlavne keď tu ja nebudem. „Ty si choď ľahnúť, ja v noci k tebe prídem. Tak ako kedysi, hm?"

Celá rozochvená prikývla.

❤❤❤
Bože, len ma nezabíjajte 😌🙊

Ešte sa to celé nevysvetlilo. Dneska bude ďalšia časť z Mínkinho pohľadu. A pokojne ju môžem dať aj teraz, ak chcete. 🙏❤
❤❤❤