Kúsok AROGANCIE 3

7.

❤❤❤
Veľmi krásne ďakujem za vaše komentáre, ktoré mi vyčarili na tvári úsmev. 🤗 Túto kapitolu venujem: Linka760, Dadalili3, SOPHINECKA, triot_, MimaIvaniov, 18Michelle78, retarded_cat_lady, SiSa_FrOze
❤❤❤

Benjamín

Ticho som sa na ňu pozeral. V hlave som si prehrával toľko myšlienok spojených s ňou. Spomienky na ňu ma boleli. Stále som sa nemohol s tým zmieriť. Po dlhšej odmlke som sa rozhodol ozvať. „Mám pocit, že padám a neviem to zastaviť." Ticho som sa ozval. Dúfam som, že bude vedieť na čo narážam. Uprene som sa jej díval do oči a skúmal ju.

„Benjamín, stalo sa niečo?" Tvárila sa nechápavo. Možno predsa nevedela o čom je reč, kde moje myšlienky zablúdili.

„Padám. Stále padám." Zdôraznil som opäť tichým hlasom. No jej tvár bola na tom rovnako. Nechápala ma, čo sa jej snažím povedať. Preto som sa otočil a díval sa pred seba. Na dohľad som mal zamračenú oblohu, ktorá smútila som ňou.

„Benjamín, prosím." Naliehala priškrteným hlasom.

Ja som nereagoval. Sústredil som sa na mĺkve nebo. Vietor popri tom sa jemne ozýval. Akoby dotváral akúsi melódiu.

Takmer som sa mykol na jej malý dotyk, ktorý sa nepatrne dotkol môjho čela. Prstami mi vlasy vrátila na svoje povodne miesto, keďže pán vietor sa rozhodol mi ich rozstrapatiť. Pomaly som k nej zdvihol zrak. Jej zeleno hnedé oči sa na mňa dívali akosi inak. Presne tak sa na mňa dívala, keď sme ešte boli spolu. Ten jej láskavý pohľad, ktorý ma vždy zahrial na duši.

„Čo to nechápeš? Stále ťa milujem." Odvážil som sa povedať, čo k nej cítim. Nečakal som na odpoveď. Nechcel som ju vedieť. Ak by povedala, že ona mňa nie. Bolelo by ma to. No naďalej som sa díval do jej oči.

Drobná slza ktorá jej tiekla po líci, bol pre mňa ako malý trest. Tá slza patrí mne. Ja som vstúpil do jej života ako hurikán a ako hurikán som odišiel, až kým ma sama neposlala preč. Teda do chvíle, kým som sa jej nezačal vyhýbať a nekontaktovať ju. Bola to môj vina.

Zotrel som jej malú slzu a nechal svoju dlaň na líci. Občas bývala jej pokožka studená. Ale to mi nevadilo, vždy som mal za potreby ju zohriať. Tak ako aj teraz. Nechal som na jej líci svoju horúcu dlaň, nech má jej pokožka cíti.

Amína nachvíľku privrela svoje krásne veľké oči, ktoré ma tak očarili. Všimol som si ako sa jej pery zvlnili do malého úsmevu. Na niečo pekné myslela.

„Benjamín..." Vydýchla moje meno.

„Nič nevrav, prosím." Zastavil som ju. Keď sa zdalo, že ma poslúchne, zadíval som sa na jej tvár. Očami som behal od očí až k pier, ktoré ma vábili. A znovu som to iste spravil. Nevedomky som si pri tom zahryzol do pier.

„Ale..." Znovu sa ozvala ale nestihla to dopovedať, pretože som sa jej zmocnil pier. Bránila sa. Nechcela som ňou spolupracovať. No ja som sa nevzdával. Chcel som znova v nej vzbudiť tie dávne pocity, ktoré ku mne cítila. Musia tam byť niekde. Tušil som to.