Kúsok AROGANCIE 3

39.

Amína

Stála som vedľa Benjamína, ktorý ma celý ten čas ako sme boli na malom obrade, zvieral ruku. Sem tam som sa na neho pozrela kňaza, ktorý rozprával svoju kázeň, keď sa ľudia berú.

Veľmi som ho nepočúvala. Práve naopak. Všetku moju pozornosť si získal on. Vždy to bol. Benjamín Bertold Stone.

Stál pri mne a usmieval sa. Bol to tej jeden z najkrajších úsmevov aký som u neho videla. Bol úprimný, láskavý a srdcervúci. Taký ktorý vám vedel pomotať hlavu, taký po ktorom by ste boli ochotný skočiť z okna a nielen z neho. Pre ten úsmev by ste brázdili, len aby sa na vás usmial. Len na vás...

Tak veľmi som sa tešila na tu chvíľu, kedy sa to stane.

Stáli sme obklopení ľuďom, ktorý pozerali snáď na ten najkrajší svadobný obrad, aký som mohla zažiť.

Po mojej ľavici bol Ben, ktorý mi stískal ruku, len aby sa nezložil. Na tej druhej strane - po pravici, bol môj brat Jeremy, vo svojom novom obleku, ktorý mu ozaj náramne svedčal. Vlasy mal ostrihané a pekne upravené dozadu, aby zbytočné nemával s hlavou, že mu ofina ide do očí.

Keď kňaz konečne dopovedal svoj monológ, po celom kostole sa ozvalo. : „Môžete pobozkať nevestu."

Do očí sa mi nahrnuli slzy. Boli to slzy šťastia. Človek by to nikdy nepovedal, že ma tak svadba dojme.

Rafael sa nahol k mojej babke, ktorej jemne vzal do dlaní jej tvár a na perách jej pristál snáď ten najromantickejší bozk, aký som kedy mohla vidieť. Bolo v ňom toľko emócií.

Tí dvaja ľudia nám dávali nádej, že na lásku nie je nikdy neskoro. Príde v ten pravý čas.

A keď už sa stane, že ju premrháte, osud nám ju vždy pripletie do cesty. Tak ako osud spojil babí a Rafaela, tak spojil mňa a Bena. Stále sme boli len mladý pár, ktorých len toto čaká.

Babkina svadba prebehla veľmi rýchlo. Akoby nie, keď to bola naozaj krátka svadba, kde sa zišlo pár ľudí.

Pred kostolom babka hádzala kyticu ako sa zvyklo robiť. Celá šťastná, že odnes patrí len Rafaelovi, hodila za sebou kyticu.

Kytica letela až kým nepristala v mojich dlaniach.

Ja som si zahryzla do pier a pozrela na Bena.

Ten len mykol plecami.

Osud to tak chce, pomyslela som si.

Keďže boli to starší ľudia, oslavu sme malí rovnako malú ako svadbu. Najedli sme sa vopred objednanej reštaurácií a odišli domov. Doma sme si spravili večeru, kde už sme boli oblečení normálne a nie formálne.

Babka pri večeri sedela s Rafaelom, ktorý sa za ten čas od nej neodlepil. Ja som sedela pri Benovi a oproti nám sedel Jeremy, ktorý každého skúmal.

„Babí, tých šatách si bola tá najkrajšia nevesta." Šťastné som odvetila. Mala som z nich obrovskú radosť.

„Každá nevesta je vo svoj deň najkrajšia. Pretože nevesta si dá vždy na sebe záležať." Odpovedala.

„Chlapče, mňa by zaujímalo, kedy túto krásnu mladú ženu popýtaš o ruku." Ozval sa Rafael, ktorý skúmal Benovu tvár ako zareaguje.

Ten sa len pomrvil na svojom mieste a po pár sekundách sa ozval. „My máme ešte čas..."

„Je to skoro. Ani sme nerozmýšľali nad tým." Skočila som mu do reči.

„To rád počujem."

Ja som vyhľadala Benovu, aby som ju mohla držať. Tak som milovala jeho dotyk. Dodávalo mi to silu, sebavedomie, odvahu a lásku.

◼◼◼

Na ďalší deň nás babka nechala na víkend samých. Ona s Rafaelom odišli na víkendový pobyt, ktorý brala ako svadobná cesta, ktorú som ja plné podporovala. Chcela som, aby si to babí užila, preto som pri lúčení držala svoje slzy, len aby som sa nerozplakala.

Jeremy to zobral lepšie. Môže si chodiť po vonku kedy sa mu zachce, ale to nerátal som ňou so staršou sestrou, ktorá na neho dozrie.

Vedela som, že už to nie je malý chlapec, i keď v mojich očiach bol. Ale aj som vedela, že nič hlúpe nespraví. Netreba byť na každom jednom kroku, či niečo nespravil.

Teraz sme obaja sedeli a pozerali na jeden akčný film, ktorý sme sledovali na jednom televíznom kanáli. Jeremy ho sledoval s na poli otvorenými ústami. V rukách držal misku s čipsami, z ktorej som si brala aj ja.

Po reklame som odišla na záchod.

Hneď ako som sa vrátila, zbadala som Jeremyho ako neprítomne sedel na gauči a pozeral do svojho mobilu. Jeho tvár nebola ohrozená ale prekvapená. Prsty mu chodili po klávesnici. A potom som len zbadala ako danú správu zmazal. Vyzeral byť nepokojný.

„Deje sa niečo?" Skúsila som sa ho odpýtať. Chcela som mu dať vedieť, že ak ho niečo trápi, som tu pre neho.

„Napísal mi. Nemyslel som si, že sa mi ozve." Povedal to s takým zvláštnym tónom. Akoby to ani nečakal, že daná osoba mu napíše.

„Kto ti napísal?" Zaujímala som sa. Nechcela som robiť unáhlene zábery.

„Môj pravý otec."

Bum, bum a bum...

Práve ma niekto zbil s kladivom po hlave. Neverila som vlastným ušiam, že to povedal. Moje telo sa hnusne zachvelo a začala som sa nepríjemne triasť. Triaška bola tak silná z toho, že Jeremy spozná Benovho otca, že som si musela zakloniť hlavu dozadu, len aby som mu neodpadla.

„Odkiaľ ma tvoje číslo. Len mi nehovor, že Ben mu dal tvoje číslo." Ja toho Bena naozaj zabijem.

„Nie. On prišiel za mnou do školy. Zaujímal sa. Dokonca si vypýtal moje číslo. Z fleku som mu ho dal. Neveril som, že sa mi niekedy ozve. Vyzeral ako snob." Na konci pokrčil nosom. Bolo vidieť, že z toho nie je rád.

„Ale keď si spomeniem, že dal Benovi štvorkolku, tak to beriem inak."

„Nie, Jeremy. Nič od neho nechci. Ani tie roky, čo s tebou nebol. Celé detstvo na teba kašľal. Vedel o tebe a i tak kašľal." Tak veľmi som nechcela, aby ho poznal. Skrátka som nechcela zničiť tú harmóniu, ktorá tu je. Vedela som, že je to jeho otec ale zároveň som nechcela, aby ho poznal. Bála som sa toho.

„Je to moje rozhodnutie. A mám právo spoznať svojho otca."

A ja som vedela, že týmto sme skončili debatu.

❤❤❤
Uvidím ako stihnem napísať ďalšiu kapitolu. Ak sa tak stane, tak ju pridám. 🙏

Občas mám pocit, že posledné kapitoly mi nikdy nejdú. Akosi ich neviem ukončiť. 🤔
❤❤❤