Kúsok AROGANCIE 3

16.

Benjamín

Poobede som sa rozhodol ju vziať niekam von. Ráno sa vrátila domov, keďže jej babka volala, že potrebuje ísť niekam a nechce Jeremyho nechávať samého doma. Vraj s ňou nechcel ísť.

Teraz som pre istotu jej napísal, či má niečo naplánované. Na to mi odpísala, že nič. Dokonca sa jej za ten čas stihla vrátiť babka.

Natešený som utekal z domu rovno do garáže. Kľúče od štvorkolky, ktoré boli zavesené som vzal a naštartoval motor. S tou krasotinkou som už bol pred jej domom. Jemne som motorom zavrčal, aby vedela, že už ju čakám.

Miesto nej vyšiel jej brat. Keď ma zbadal na tej mojej kráske, takmer mu padla sánka. Vyzeral naozaj roztomilo, pri tom ako si ju obzeral. V očiach som mu zbadal veľké iskričky, ktoré hovorili len jedno. Chce sa povoziť.

„Ahoj, Jeremy." Nastavil som ruku, nech mi ťapne.

Ten chudák, to ledva predýchal, že na niečom takom jazdím. Keď sa ako tak spamätal, ťapol mi po ruke. Usmial sa na mňa.

„Wau, Benjamín a to odkedy máš takú štvorkolku?" Nemohol sa na ňu vynadívať.

Ja som len mykol plecami. Spomenul som si ako mi ju otec kúpil, keď som nastupoval na strednú. Mal som vtedy len pätnásť rokov. Vtedy som mohol na jej jazdiť len po lúke, aby otec mi začal dôverovať, že sa na ceste nevybúram.

Dnes je to však iné. Už mi je dvadsať a otcovi je fuk, čo na nej stváram.

Párkrát som aj vzal svojich kamošov, ktorý si jazdu užívali. Občas sne sa vybúrali pri veľmi rýchlej rýchlosti a nevypočítali sme zatáčku. Našťastie za nám nič nestalo. A ani štvorkolke.

„Už je to päť rokov." Mykol som plecami. Teraz som sa pri ňom cítil ako veľký frajer, ktorému každý závidí. Jeremy mi to dával jasne najavo.

„Smiem..." To už ku mne spravil pár krokov a sám sa dotkol štvorkolky. Úplne ho fascinovala. Ani som sa nedivil. Ja som bol na tom tiež rovnako, keď mi ju oči ukázal.

„Vieš, čo Jeremy?" Ozval som sa.

Ten sa na mňa pozrel a čakal čo poviem. Ešte stále bol z toho hotový, že má pred sebou také vozidlo.

„Onedlho si kupujem motorku. A ma napadlo, či by si ty nechcel túto..." poklepal som na volante. „...moju krásku."

„To naozaj?" Neveriacky na mňa hľadel. Sám nemohol tomu uveriť, čo som práve povedal.

„Áno. Hneď ako prídeme s Amínou naspäť, ti ju môžem pokojne požičať." Milo som sa na neho usmial.

„Wau." Vyšli z neho. Ten chlapec prišiel o slová. Pozeral raz na mňa a raz na moju štvorkolku.

„Jeremy, ty nemáš pomáhať babke s obedom?" Z domu vyšla Amína. Oboch si nás prezerala, či sme v poriadku.

„Jeremy." Znova ho oslovila. Ten biedak bol tak nadšený z mojej ponuky, že nevedel kde je sever.

„Bože." Zbadal som ako si popod nos zanadávala a podišla k nám. Pred bratovými očami zamávala, aby ju konečne začal vnímať.

„Jeremy! Babka ťa volá." Zhukla na neho.

„Ale, Mínka." Pokrútil som nad ňou hlavou. Chcel som mu tu radosť nechať, lenže ona to musela pokaziť. No i tak mi kútiky úsmevu behali hore. Vyzerala naozaj rozkošné, keď sa takto hnevala.

„Mína! Benjamín mi daruje svoju štvorkolku!" Vykrikoval chlapec so šťastným hlasom. Začal skákať ako taká pojašená opička.

„Ty!" To už sa otočila ku mne. Vystrčila svoj ukazováčik a namierila ho na mňa. Na čele jej znova vyskočila malá žila, keď sa presne takto mračí. „Vieš vôbec koľko on má rokov?"