Kúsok AROGANCIE 3

17.

❤❤❤
1) Vopred sa ospravedlňujem za pár hrubých slov. Som si toho vedomá, že nie každý ich musí. 🙏
2) Snáď vás tou časťou nepotrápim 🙈
3) Ďakujem za vašu podporu a vaše komenty, ktoré ma vždy nakopnu napísať ďalšiu časť - vážim si to
❤❤❤

Benjamín

Zaspätkoval som. Fotografiu som odhodil kdesi na zem. Hneď na to som začul kroky a uvidel vo dverách stať otca, ako si ma prezerá, až kým mu pohľad nespadne na podlahu, kde ležala fotografia.

Celý som zmeravel. Dúfal som, že to nie je, to čo som si myslel. V hlave sa mi dostala Amína - jej bozky, jej dotyky, jej slová. Všetko.

Cítil som ako sa mi začali potiť ruky.

Toto nie je pravda.

Stále dookola som si vo svojej hlave opakoval. Nepomáhalo to. Sledoval som fotografiu, ktorá ležala na zemi. Jej mamu som už videl. Raz mi Amína ukázala jej fotku. Vlastne fotky rodičov. Preto som si bol na sto percent istý, že to je jej mama.

A to dieťa v náručí?

„Otec..." Zúfalo som ho oslovil. Dožadoval som sa vysvetlenia. Chcel, som aby to nebola pravda. Chcel som, aby mi to vyvrátil.

Veď ja a ona nemôžeme byť nevlastní súrodenci.

„Nemal si sem chodiť a už vôbec obsmŕdať tu. Ako si si dovolil hrabať v mojich veciach?!" Zúril otec. Do jeho bledej tváre sa nabrala červeň.

Schmatol fotografiu zo zeme a sám ju uložil do drevenej škatuľky. Popri tom sa uisťoval, či som z nej ešte niečo nezobral.

V tom šoku som nevzal nič. Ani tie listy, čo mu písala určite Amínina mama.

„To je kto na tej fotografií?" Ozval som sa, hneď ako ma jeho hlas prebral, ktorý sa ešte stále v mojej hlave ozýval. Bol ako ozvena - Nemal si sem chodiť...

„Vypadni! Ti dobre radím." Otec mi nemienil odpovedať na moju otázku.

Potreboval som vedieť, či to je predsa jej mama. Potreboval som to hneď vedieť.

Lenže skôr ako som sa chcel znovu na niečo opýtať, otec ma vyhodil z jeho pracovne. Zamkol sa v nej a viac už ich neotvoril.

Moje vlastné nohy ma podrazili. Spadol som na zem. Opieral sa o dvere a buchol päsťou do dverí. Toto mi otec nemohol spraviť. Toto nie.

Nepoznával som ho.

Začali sa mi von drieť moje slzy, ktoré som tak nenávidel. Nemohol som prijať fakt, že na tej fotografií musela byť jej mama. Tým pádom to malé dieťa musela byť...

Znova som udrel do dverí, na čo som začul otcov výkrik, nech vypadnem a trieskam si inde.

Hore pribehla aj moja mama s vystrašenou tvárou, že čo sa robí. Neodpovedal som. Sedel som opretí a čumel do zeme. Nechcel som nikomu ukázať svoje bezradne slzy.

„Bertie... zlatko... čo sa deje?" Čupla si ku mne a snažila sa ma dotknúť. Ruku si položila na svoje rameno, ale to už som sa postavil s tým, že idem do svojej izby.

Jej ruka ma chytila, čím ma donútila sa na ňu pozrieť.

„Čo sa stalo?" Prekvapene si ma prezerala. Vedela, že často nezvyknem plakať. Na posledy som plakať pri rozchode s Marie.

Vtedy moja mama tu bola pre mňa. Mohol som sa vždy o ňu oprieť. No teraz som cítil aj hnev. Hnev na otca a zároveň na mamu. Ako mu to mohla dovoliť.