Kúsok AROGANCIE 3

12.

Benjamín

Vystrojený do krásneho tmavomodrého smokingu som kráčal po ulici až k domu, kde bývala Amína. Boli sme dohodnutý, že po ňu prídem. Potom sa vrátime naspäť ku mne. Moja mama chcela, aby sme všetci štyria išli v jednom aute. Podľa mňa len chcela mať istotu, že tam naozaj prídem.

Zaklopal som na dvere a čakal, kým mi niekto neotvorí.

„Ahoj." Spoza dvier na mňa zakukla Amína, ktorá mala na tvári jemný úsmev, hneď ako ma zbadala. „Aký sme zladený." Vyšla viacej do svetla, aby som mohol zbadať jej šaty.

Zatočila sa okolo svojej vlastnej osi a znovu sa na mňa pozrela. Teraz sa už hravo usmiala. Vlasy mala zopnuté, aby jej holý chrbát pri tom krásne vynikal.

Bola očarujúca.

„Nádherná si." S veľkým úžasom som na ňu pozeral. Dokonca som postrehol, že mi až sánka spadla. Tak mi počarovala.

„Ďakujem." Šepla s romencom na tvári.

Nastavil som ruku, aby sa ma chytila. Hneď sa jej dotkla. Skôr ako sme spolu odišli ku mne, nakukla domov a zamávala. Počul som len hlasne ahoj.

Ťahal som ju až k nám domov. V chodbe nás zastavil môj otec, ktorý ju pekne privítal.

„Dajte mojej manželke ešte minútku. Veľmi rada sa fintí." Pozrel hore na schody, kde mali spálňu. Potom sa k nám otočil a znovu si prezrel Amínu.

Ja som sa k nej veľmi blízko postavil a svoju ruku vsunul do tej jej ruky. Amína mi ju pevne stisla. Pozrel som na naše spojené ruky a potom na ňu. Na tvári mala šťastný úsmev. Vyzerala veľmi šťastne a spokojne. A ak ona bola šťastná, tak som bol aj ja.

Vedel som, že to bude pre ňu malé odreagovanie. Takto krásne vystrojený niekam, kde sa mi absolútne minulý týždeň nechcelo. Ale teraz to bolo iné. Lebo ide aj moja Mínka.

„Dúfam, že ste nečakali príliš dlho." Po schodoch si kráčala moja mama v krásnych červených šatách, ktoré jej náramne pristáli.

„Drahá..." Otec ju veľmi milo oslovil a chytil ju za ruku. Jemne sa k nej naklonil a zašepkal jej niečo do ucha. Mama sa hlasno zasmiala a buchla môjho otca po hrudi. Mohol som si len domyslieť, čo asi také jej povedal.

„Fajn. Ide sa." Zavelil otec.

Všetci štyria sme vyšli z nášho domu. Mal som pocit, ako by sme išli na nejakú svadbu. Všetci sme boli slávnostné vystrojený.

Otec si sadol za volant a mama vedľa neho. Amína si sadla za otca a ja za mamu. Otec naštartoval auto.

Amínu som chytil za ruku a jemne ju začal prstom hladkať. Vedel som, že ju to upokojuje. Teraz ako sa pozerala do okna, som zbadal jej polo obraz v okne ako mala smutnú tvár. Určite myslela na Marie.

Nebol som z toho dvakrát nadšený. Rozišli sme sa veľmi v zlom. Hnusne má ojebala. Ešte stále to mám živé v mojej pamäti. Ani by som nevedel, že prišla. Keby mi to Amína nepovedala. Videl som na nej aká bola v ten deň celá bleda. Bola naozaj zničená. Preto som ju vzal na naše obľúbené miesto, aby som jej povedal, ako to beriem ja. A to som myslel aj naozaj vážne.

To dievča mi ukradlo srdce a patrí len jej, mojej Amíne.

◼◼◼

Kráčali sme po miestnosti, kde boli samé obrazy, či už namaľované, alebo v spravene v programoch, alebo odfotene umelecké fotografie.

Bola to veľká biela moderná budova, v ktorej sa každý týždeň menili práce, čo ľudia vytvorili. Táto malá výstava podporovala mladých umelcov, ktorí mali snahu niečo vytvoriť, čo ešte svet nevidel. To už som si spomenul na Amínu.

Pozrel som na ňu. Ruku som mal položenú na jej nahom chrbte, len aby odo mňa neodišla. Okrem nás tu bolo pár ľudí, čo sa prišlo pozrieť na túto výstavu.

Ja sám som vytvoril malý plagát, v ktorom boli potrebné informácie, kde kedy a ako bude prebiehať táto malá výstava.

„Bertie, nechceš túto Amíne ukázať svoje veľké diela?" Pri uchu som začul mamin hlas. Jemne mykla hlavou, nech jej poukážem svoje práce, ktoré som stihol vo firme vytvoriť a aj mimo nej.

„Niečo sa stalo?" Nechápavo na mňa zdvihla svoje zelené oči.

Potriasol som hlavou. Brnkol som jej po nose a ozval sa. „Len ti ukážem svoje malé práce." Šepol som jej chrapľavým hlasom do ucha, pričom sa jej telo zachvelo.

Pomaly som ju dotlačil do druhej samostatnej uličky, kde boli vystavené moje práce aj s mojím menom.

Amína sa porozhliadla na okolo. Pri nás bolo pár ľudí, ktorý pritakali a medzi sebou sa bavili aké sú to krásne práce. Ja som sa len pyšné vystrel, pretože tých prác som bol autorom ja.

„Ben, ale to..." Znovu sa porozhliadla a mierne si prikryla svoje pootvorené ústa. „To je nádhera."

„Ďakujem." Pozeral som na ňu zhora. Vždy sa mi páčilo aká nízka bola.

Znovu si prezerala moje veľké diela. Každé dielo bolo spravené vo photoshope na danú tému, čo som dostal. Dokonca boli vystavené aj tie, čo som doma spravil.

„Napadlo ma, že či by si aj ty nechcela takú malú výstavu." Jemne som sa pri nej ozval. Dotkol som sa jej ramena. Jej telo sa znova zachvelo. Páčilo sa mi ako jej telo reaguje na každý môj dotyk.

„To by sa naozaj dalo?" Prekvapene na mňa pozrela. Jej veľké očká sa ešte o čosi viac otvorili. Vyzerala ako také rozkošné malé domáce zvieratko.

„Áno. Táto výstava to robí pod účelom malých umelcov len zverejniť. Na svete ich behá mnoho, ale ani jeden sa tak k tomu naozaj nevenuje. Nezviditeľňuje sa." Odpovedal som pokojným hlasom.

„Presne ako ja." Skočila mi do monológu, ktorý som začal. Povedala to tak smutným hlasom. Vedela o čom som rozprával.

„No vlastné áno. Ty si príliš skromná, aby si svoje diela vystavila do sveta. A to mám na tebe rád. Ale neuvažovala si nad tým, mať aspoň raz malú skupinku ľudí, čo ťa obdivuje a podporuje ťa v tom? Nemyslím teraz tvojich blízkych ale mám na myslí takmer celý svet." Snažil som sa jej otvoriť očí. Sám som videl, že má na to potenciál.

Dokonca som ju rád sledoval ako maľuje. Ako to vie so štetcom. Tie ťahy. A to ako rukou uvoľnenie behá po plátne. Sám štetec v jej ruke akoby tancoval nejaký valčík.

To už k nám došiel čašník aj s táckou v ktorej niesol šampanské. Hneď som vzal oba, pre mňa a pre ňu. Podal som jej do ruky.

„Zvážim to. No dnešok patrí tebe." To už si štrngla a odpila si z pohára.

Ja som spravil to isté, až na to, že som vypil celý obsah šampanského. S Amínou sme si vymieňali úsmevy. Chytil som ju za ruku a viedol ju opäť niekde inde. Teraz som sa už nechcel chváliť. Tak sme šli k jednému menej známemu fotografovi, ktorí nafotil pár umeleckých fotiek.

Ako sme pomaly kráčali, zbadal som Marie. V tom momente môj úsmev zamrzol. A rovnako si ju všimla aj Amína. Šampanské, čo držala v ruke, nepatrne pustila na zem. Obsah pohára sa nielen že vylial ale aj rozbil.

❤❤❤
Tak máme ďalšiu časť a to je
výstava 🤗.

No najprv sa chcem všetkým zo srdca poďakovať za tak krásne ozveny 😍. Mám z toho obrovskú radosť, že pribúdajú stále nový čitatelia ❤.

Musím uznať, že Benjamínove slová mi troška otvorili oči. Má pravdu. Amína je príliš skromná, aby svoje práce vystavila ako on. A taká som aj ja 🙈. Nikdy by ma nenapadlo, to čo ma napadlo pri Benovi napísať. A musím s ním len súhlasiť.
PS: Myslím, že je čas znova oprášiť moje štetce. 😅
❤❤❤