Kúsok AROGANCIE 3

11.

Amína

Pani učiteľka pri mne stála a pozerala sa na môj výkres. Výkres bol pripnutý na stojane. Mali sme figurálne kreslenie. Celé tri hodiny sme kreslili jeden model. A to našu spolužiačku, ktorá bola tento týždeň na rade. Aby sa poniektorí kvôli tejto úlohe nepobili, pani učiteľka rozhodla, že každý týždeň bude niekto iný. Teoretický sme išli podľa abecedy.

„Nemá malú ruku?" Do rúk si vzala svoju ceruzku s mäkkou tuhou, ktorú mala zastrčenú za uchom. Niektorí majú takto zastrčenú cigaretu a naša učiteľka mala zas ceruzu, ktorú mala vždy po ruke.

Pozrela na mňa. „Nemyslíš?"

„Asi hej." Mykla som plecami. Občas som nemala také dobre oko ako ona.

Nič mi na to nepovedala a začala sama čmárať po mojom výkrese. Ja som len pozerala, akými ťahmi to robí. Šlo jej to od ruky.

„No tie ostatné čiary vygumuj a môžeš začať tieňovať. Potom ti to prídem skontrolovať." Prikývla som. To už sa pobrala k druhému stojanu, pri ktorom teraz stála Lauren.

Vygumovala som zbytočné čiary a začala jemne tieňovať. V hlave sa mi vynorili myšlienky ohľadom Marie. Dneska som ju stretla na obede.

Sedela pri jednom jedálenskom stole obklopená dievčatami. Na tvári mala obrovský úsmev. Jej vlasy mali zlatistú farbu. A očí boli ešte svetlejšie aké si ich pamätám. A čo bolo najhoršie - bola naozaj krásna.

Keď som na ňu pozrela, mala som pocit akoby som zbadala anjela. Vyzerala byť taká okúzľujúca. Ani som sa Benjamínovi nečudovala, že spolu chodili. Bola ako vysnívane dievča.

Ticho som ju obišla. Marie sa ani na mňa nepozrela. Prečo by aj. Kto by si pamätal Amínu Thornovú?

V hlave som mala stále tie isté otázky. Stretol sa s ňou? Rozprávali spolu? Má ju stále rád? Ovplyvní to náš vzťah?

Odkedy som odišla od Bena, moje svedomie mi nedalo pokoj. Musela som myslieť na Marie. Benjamín mi povedal, že ku ešte nevidel. Je možné že sa tu nasťahovala, aby mala bližšie školu.

„Do konca vyučovania máme päť minút. Poprosím aby ste sa podpísali a nezabudli napísať aj dátum. Na ďalšej poslednej hodine budem výkresy známkovať." Z myšlienok ma vyrušil učiteľkin hlas.

Spravila som presne tak, ako povedala. Keď už som mala, položila som svoju ešte nedokončenú prácu na stôl na malú kôpku. Ceruzu som odložila do tašky.

„Čo máš dnes v pláne?" Lauren sa ma opýtala s úsmevom na perách.

„Nič." Mykla som plecami.

Na to sa Lauren ešte viac usmiala ako doteraz. „Tak ideš som ňou von." Žmurkla na mňa.

Obe sme vzali tašky na chrbát a odišli do šatní, kde sme sa prezuli do topánok a odišli zo školy.

„Tvoj princ na teba čaká." Strčila do mňa.

Nechápavo som sa pozrela. Tá ešte viacej do mňa strčila. „Pozri. Tam." Ukázala pred seba.

Benjamín stál pri svojom aute. Svoje ruky mal zastrčené vo vreckách. Jeho tvár bola vážna. No hneď ako sa naše pohľady stretli, zjemnela.

Jeho veľké čierne auto Range Rover sa krásne blýskalo medzi ostatné auta. Ostatné auta len zatienilo.

„Tak nabudúce pôjdeme, dobre?" Znova sa ozvala. Ja som len prikývla a zostala očarená Benom stáť. „Tak bež za ním." Znova do mňa strčila a ja som sa pohla k nemu.

Keď už som bola pri ňom, som ho objala. Naozaj som bola rada, že ho vidím. Nezvykol ma čakať pred školou. A preto bol dnešok pre mňa tak výnimočný, hlavne keď sa tu ukázal. A to už som si myslela, že bude to ďalší zlý deň, ale nebol.

Benove ruky ma silno objímali. Cítila som jeho dych na mojom krku. Jeho pery sa jemne dotýkala holej pokožky. Svoje ruky som zaborila do jeho vlasov.

„Nasadaj. Niekam ťa vezmem." Šepol mi pri uchu.

◼◼◼

Sedeli sme pri rybníku, kde sa zvykli vážky stretávať. Sedeli sme na suchej tráve. Ja som mala Benjamínov kabát, pretože mi bola zima. Sám sa ponúkol, aby som si ho obliekla, za čo som mu bola vďačná.

Ticho sme vedľa seba sedeli a pozerali na hladinu. Dneska som nezbadala ani jednu vážku. Možno len niekde zaliezli.

Oprela som svoju hlavu o jeho rameno. Ten si ma chytil okolo pásu a pritiahol k sebe bližšie.

„Chcel som ťa niekam vziať, kde by sme boli sami. A toto bolo ako dobre miesto." Ozval sa po dlhšej odmlke.

„Naše miesto." Odvetila som s pokojným hlasom.

Tou druhou rukou ma chytil za ruku. Začal mi hladiť po hánkach. Bolo to také príjemné, že som musela pri tom privrieť viečka.

„Tak isto som ti chcel niečo povedať." Prestal ma hladkať. Chytil mi bradu, aby som sa teraz pozerala na neho. Jeho modré oči odrážali modro zelené jazero. Mal naozaj nádherné oči. Človek si ich ľahko zamiloval.

Prikývla som, že som samé ucho.

„Chcem aby si vedela jednu vec. Vždy budeš v mojom srdci. A len tak sa to nezmení. Dokonca ani príchod Marie. Ona mi ublížila, ty nie." Tu sa umlčal.

Mlčky som na neho pozerala. Nevedela som, čo na to povedať. Vyrazil mi dych.

„Aj ja som ti ublížila." To už som sklopila zrak. Pamätám si ako som mu dala koniec, čo mi ani nestihol vysvetliť. Sama som ho od seba odohnala.

Spomienka na to, sa mi znova drali von malé nezbedné slzy.

„Mínka." Teraz sa ma jeho ruka dotkla líca. Palcom mi pritom zotieral tie neposlušné slzy. Jemu nevadilo, že som plakala. „Aj ja som na vine. Nemal som sa ťa tak ľahko vzdať." Tichým až takmer tichučkým hlasom odvetil.

„Benjamín." Nevydržala som a hodila sa mu okolo krku. Ten len tak tak sa udržal v sede. Keď už nadobudol akúsi rovnováhu, jeho ruky ma objali.

Na čelo mi dal menší bozk.

Hlavu som si vopchala medzi krkom a jeho ramenom. Do tej jeho malej priehlbinky a nasávala jeho sladkastú vôňu. Milovala som ju tak isto ako jeho.

Jeho ruky mi behali po chrbte. Hladil ma tak ako to vedel len on.

„Milujem ťa, Ben." Zapriadla som mu do krku. Zbadala som, že sa mu spravila malá husia koža. Jeho objatie zosilnelo. Troška sa odo mňa oddialiť a vyhľadal si moje pery.

Jemne si zahryzol do spodnej pery, čo vo mne vyvolalo túžbu. Ja sama som sa na tie jeho krásne vykrojene pery prilepila. S obrovskou vášňou hltal každý jeden môj bozk.

❤❤❤
Pre začiatok sa chcem poďakovať všetkým čitateľom a tak isto aj vám BELAreader02, NikolaNikiS, lkrajcikova, niktomanepolozi, MartinaNiov, Linka760, Dadalili3, sellywjuss_22, SOPHINECKA, Nikuss61, MimaIvaniov, 18Michelle78, SiSa_FrOze, Beathrinexis, Nina771, DaniellSk, Tatiana616457, lenkaSedilekova za vašu podporu,
či už 🌟 alebo 💬